Vieš, čo je na zrade najsmutnejšie? Že nikdy neprichádza od nepriateľa.

Nepriateľ nás nemôže zradiť, pretože od neho už očakávame, že sa nás bude snažiť podraziť. Ten, od ktorého to vôbec neočakávame, náš “najlepší priateľ”, člen rodiny či dobrý známy, nás jediný dokáže “zradiť” – a to robí zo zrady takú bolestivú a smutnú vec.

A čo je horšie, ľudia ľudí zrádzajú stále. Zrada nie je zriedkavosť; už po stovky rokov je to bežná prax. História uvádza tisícky rôznych príkladov zrady. Dokonca Ježiš bol zradený kýmsi, komu dôveroval.

A to nás privádza k zamysleniu, nakoľko môžeme niekomu vôbec dôverovať… Niektorí odporúčajú, aby sme dôverovali našim priateľom len tak, ako keby zajtra mali byť našimi úhlavnými nepriateľmi. Ale to je nedobrá rada – s takýmto nastavením je ťažké byť niekomu skutočným priateľom.

Niekedy proste musíme riskovať a dôverovať… Existujú však rôzne úrovne dôvery. Napríklad nezverujme všetky citlivé informácie jedinej osobe; nemôžeme si byť istí, že sa z nej jedného dňa nestane nepriateľ. A nikdy nikomu neposkytnime toľko informácií, aby nás ľahko mohol zničiť.

Bohdi Sanders

Každý človek, ktorý má tajomstvá, má aj nutkanie deliť sa o ne s inými. Máme vnútorný tlak hovoriť o veciach, ktoré nás vnútorne zamestnávajú, a rozoberať ich s inými. Nikdy si na to nevyberme jedinú osobu – dnešný priateľ sa zajtra môže stať úhlavným nepriateľom a môže vyštartovať na vás taký “hon na bosorku”, že iní vaši “priatelia” vám začnú robiť zle… Z vlastnej skúsenosti. 😦 Za hlúposť sa platí. Najmä, ak je váš niekdajší “priateľ” vysoko charizmatická osoba, ktorej ostatní veria na slovo bez toho, aby chýry porovnávali s tým, ako vás poznali oni sami.

Preto som si zvykla, ak už mám nejaké “tajomstvo”, hovoriť o ňom len náznakovo, v častiach a obrazoch a vždy s osobami, ktoré sa vzájomne nepoznajú, aby si nemohli neskôr skonfrontovať informácie a vyskladať z toho kompletný obraz. Odkedy som sa popálila na zrade zo strany “priateľky”, môžem povedať jedno – všetko, čo sa o mne dá vedieť, niekto niekde vie. To ma núti vysporiadať sa s tými vecami pre prípad, že by boli vyzradené, aby ma neboleli. Ale ľudia, čo poznajú časti skladačky, sa nepoznajú navzájom a ani netušia, že niečo vedia. 🙂 A pravdepodobne sa nikdy ani nezoznámia, pretože sú tak rozdielni, že by sa nemali o čom porozprávať, keby som ich aj zoznámila. 🙂

Ak máte niečo, čo sa bojíte zverejniť, snažte sa z toho urobiť príbeh s vysvetleniami. 🙂 Keď som začala písať knižky, vytvorila som si skupinu pred-čitateľov, ktorí ma upozorňujú, ak niečo nenapíšem najlepšie. A po jednom takom čítaní sa odrazu jedna z kámošiek spýtala: “Ty, Heli, a nakoľko je to autobiografia?” A ja som sa zasmiala: “Len prvých 100%. Časť rozprávaná priamo, časť rozprávaná cez obrazy.”

Ak potrebujete podeliť sa o zážitky/prežitky, vždy ich rozprávajte ako príbeh o niekom – časť je reálna (to je to, čo sa vám skutočne udialo) a časť je výrazne nadsadená. Takto sa zbavíte vnútorného tlaku zo znášania “tajomstiev” a súčasne nikto presne nevie určiť, čo z toho príbehu, ktorý rozprávate, ste skutočne vy. Zmiešajte realitu s nadsádzkou a keď to niekto vytiahne proti vám, stačí zdvihnúť obočie: “Ty takým veciam veríš? Ty fakt veríš, že dokážem čítať myšlienky niekoho iného?” (Ale že “čítať myšlienky iného”  je vo vašom príbehu zástupný obraz za “nainštalovať mu do mobilu špehovací program”, to už radšej nikomu nevysvetľujte. 😉 )

 

Reklamy