V živote ma spoľahlivo vytáčajú ľudia, ktorí sú evidentne hlúpejší a nedomyslia veci do konca, ale hlasno a silou mi vnucujú svoj názor a nedávajú mi priestor pre môj vlastný. Proste “hlasní blbci”. Vedela som, že niečo vo mne na nich reaguje, ale nijako mi to nepomohlo nereagovať. Proste “hlasný blbec” niečo povedal a ja som penila. Vadilo mi to, ale nedokázala som to odstaviť. Rozčuľovali ma.

Až mi raz na Eprakone niekto napísal úžasný komentár:

“Aj blbosť je dar boží – a oni sa snažia z plných síl využívať to, čo dostali.”

🙂 A bol koniec s rozčuľovaním sa. (Na druhej strane, ešte stále netuším, prečo som reagovala; to “niečo” ešte stále nosím v sebe. Ale veď sme na pathworkingovej stránke a neznamená to, že ja nemôžem pracovať na sebe. Aj pán farár chodí predsa na záchod. 😉 )

Máte nejaké vlastné techniky, ako sa prestať rozčuľovať nad vecami, ktoré sú nepodstatné a aj tak ich nezmeníme?

Reklamy