Nič nie je dobré alebo zlé – všetko má vlastnosti, cenu a dôsledky. Ak niečo existuje, nie je to zlé v očiach Boha. Ak by si Všemohúci Boh pomyslel, že niečo je “zlé” a nemalo by to byť, tak by to prestalo byť. Bodka. Ak to teda existuje, je to v očiach Boha v poriadku, lebo tomu vytvoril priestor, aby to existovalo práve také, aké to je.

Psycanics

Dobré-Zlé je polarita a nemôžete mať jedno bez toho, aby ste automaticky nevytvárali aj to druhé. Ale pretože sme vychovaní pohybovať sa v svete “dobrého” a “zlého”, a o tom, čo je “dobré” alebo “zlé” rozhoduje svet, nie my, rozpadá sa ľudská osobnosť na dve časti – na jednu, ktorú svetu ukazujeme (“dobré”), a na druhú, ktorú pred svetom skrývame (“zlé”). Ale tým, že niečo na sebe pred svetom skrývame, nedokážeme sa mať radi v plnom rozsahu – a tak nedokážeme ani tých druhých akceptovať v plnom rozsahu…

Vytvor si čo len tú najmenšiu preferenciu pre niečo a automaticky oddelíš naveky Nebo a Zem. (Tao Te Ťing)

Tým, že niečo na sebe považujeme za “nevhodné” alebo “nežiadúce”, začíname do nášho sveta zanášať prvok nevhodného a nežiadúceho. Dovtedy tam nebol, my sme boli OK a aj iní boli OK, hoci boli stále presne takí, ako sú aj teraz… Ale tým, že niečo na nás prestalo byť OK, zamerala sa naša pozornosť na vyhľadávanie vecí, ktoré nie sú v poriadku. Aby sme sa nemuseli zaoberať svojím vlastným nevyhovovaním, zaoberáme sa nevyhovovaním tých druhých. A dáme im to vyžrať.

Hovorí sa tomu “negatívne identity” a svet, ktorý je na nich postavený, je realita negatívnych identít (alebo aj “svet nedostatku”). Svet nedostatku spočíva nielen zo samotnej negatívnej identity (“som nedokonalý”), ale na túto identitu nabaľuje zlý pocit (“je zlé byť nedokonalý”). A tak s poznaním, že niekde nevyhovujeme predstave okolia (alebo našej vlastnej vovychovávanej predstave), začneme spájať negatívne emócie. Tých môže byť hodne a rôzneho charakteru: nespokojnosť, netrpezlivosť, frustrácia, bezmocnosť, averzia, nevraživosť, zlosť, zúrivosť, zazlievačnosť, odpor, pohŕdanie, nenávisť, starosť, stres, ľútosť, vina, strach, hrôza, panika, fóbia, smútok, žiaľ, osamelosť, ľútosť, útrpnosť,  zúfalstvo, depresia, apatia… “a mnoho iných”.

Keď sa tieto pocity dostavia, je to vždy upozornenie na nejakú našu negatívnu identitu. Väčšinu negatívnych identít sme vytesnili do podvedomia a tak k nim nemáme iný prístup, len cez naše vlastné emotívne reakcie. Vždy, keď cítime negatívne emócie, práve pukla naša dokonalá obrana a k nám prenikol slabý záblesk toho, čo si odmietame pripustiť. Sme nastavení na to, aby sme tieto emócie potláčali. Nerobia nám dobre. Nechceme ich cítiť. A tým necítením ich vytesňujeme viac a viac do oblasti, nad ktorou nemáme nijakú kontrolu – ale odkiaľ ony v pohode môžu kontrolovať naše vnímanie a správanie.

Pod každou negatívnou emóciou sa skrýva nejaká negatívna identita (alebo aj samonastolené obmedzenie). Miesto toho, aby sme boli všetko, niečo sme a niečo iné odmietame byť (alebo tvrdíme, že nie sme). To odmietanie nám pôsobí bolesť a stojí pri zrode negatívnej emócie, ktorá sa s odmietanou identitou začne spájať. Oboje dostane prívlastok “zlý” – no a náš dualitný svet neobľubuje “zlé” veci.

Ale pozor: negatívne predstavy o sebe (negatívne identity) nie sú usídlené medzi myšlienkami – myšlienky sú len dopad nejakého presvedčenia, okolo ktorého sa nabalila masa negatívnej emócie a vytvorila v nás energetický blok. Takže nemá zmysel snažiť sa afirmáciami meniť naše myšlienky… Má zmysel odstrániť blok negatívnej energie, ktorý je usadený niekde v našej energetickej obálke (pre neezoterikov: “v tele” 😉 ).

Identity sú prežitky, masa energie, a musíme ich prežiť, precítiť, aby sme ich zrušili.

Za každou negatívnou emóciou je vždy negatívna identita. Bez výnimky. Keď sa u nás aktivuje negatívna emócia, signalizuje nám, že z podvedomia sa na hranicu vedomia vynára negatívna identita a máme možnosť s ňou niečo urobiť. Ak ju chceme zneutralizovať, nesmieme naštartovať nijaké “potláčacie” činnosti, ale ju len pekne prežiť, precítiť, prijať za svoju súčasť – a ona sa už vynuluje sama.

Výťah z článku z Eprakone.

Reklamy