“Za tie roky som sa naučil, že väčšina ľudí po väčšinu času robí najlepšie, ako vie, a to aj vtedy, kedy to zo spätného pohľadu nevyzerá ako to najlepšie, čo mohli urobiť.”

Pocit viny/previnenia je koreňom mnohých nemocí. Jeho stálym sprievodcom je ľútosť. Pokiaľ stále žijeme v emocionálnych útrapách spôsobených minulosťou, nemáme veľkú šancu vyliečiť sa v súčasnosti.

Vina je hnev na seba samého za rozhodnutia, ktoré sme urobili. Bunky tela dokážu v sebe uchovávať energiu viny a ak to urobia, v tele vznikajú zápaly alebo zápchy a stuhnutia. Vlastne sa nám môže stať, že sa zdanlivo vyliečime len na to, aby sme sa za chvíľu museli potýkať s tými istými príznakmi. Vina nám nedá dlhý čas na vydýchnutie; fyzické príznaky to odrážajú.

Keď sa akosi nehojíme, tak časť v nás sa obáva, že sa nám nedostane dostatok lásky, pretože jej nie sme hodní. Urobili sme niečo, čo svet oprávňuje povedať, že si nezaslúžime lásku. A ak si ju nezaslúžime, tak ju nedostaneme. Hlboko vovnútri sa môžeme obávať, že nás už nikto nebude chcieť mať znova rád. Možno čakáme, až nám Boh ukáže, že predsa len sme láskyhodní, ale nikdy si nie sme celkom istí, či tá láska, ktorú práve dostávame, je skutočným dôkazom bezvýhradnej božskej lásky.

A tak trpíme – možno s malými obdobiami úľavy, ale väčšinu času trpíme. Až keď sme pripravení vyhojiť svoje pocity previnenia, sme pripravení skutočne sa vyliečiť. Sme pripravení uzavrieť mier so sebou samými.

Mnohí z nás urobili škaredé rozhodnutia, ktoré privodili niekomu inému veľké alebo trvalé utrpenie. Mnohí z nás porobili drobné rozhodnutia, ktoré sme potom roky ľutovali. Väčšina z nás bola v tom čase, kedy ubližovala iným, príliš poranená na to, aby mohli rozhodnúť inak.

Pozrime sa na to takto: keby vás nikdy neboli ako dieťa fyzicky potrestali, aké pravdepodobné podľa vás je, že vy budete fyzicky trestať svoje vlastné alebo zverené dieťa? Ak ste neboli nikdy sexuálne zneužití, aké pravdepodobné podľa vás je, že niekoho sexuálne zneužijete alebo budete mať také fantázie? Ak vás nikto nikdy nekritizoval, aké pravdepodobné je, že vy budete kritizovať iných?

Ubližujeme, pretože nám ublížili. Dialo sa to po toľko generácií, že sme si prestali pamätať, že sme láska a že sme milovaní z hĺbky samotného citu. Konáme z presvedčenia, že láska je nedostatkový materiál. A keď to premietneme do mnohých a mnohých minulých pokolení, získame ubližovacie vzorce správania, ktoré v nás potom vyvolávajú pocity previnenia a ľútosti.

Ako ten cyklus ukončiť?

Je jeden spôsob: porozumenie. A prvá osoba, s ktorou treba mať porozumenie, sme my sami. Zahrňme láskou tú časť v nás, ktorej bolo ublížené – a až budeme pripravení, zahrňme láskou aj tú časť z nás, ktorá ublížila niekomu inému.

Rozpusťme naším porozumením a súcitom postupne všetky pocity viny. Pochopíme, že všetko je len produkt hľadania lásky – a tá, ktorú potrebujeme najviac, sa volá sebaláska. Pretože nikto nám nedokáže dať pocit božskej lásky presne tak, ako ho potrebujeme, okrem nás samotných.

Úvaha je výťah zo staršieho článku na Eprakone.