“Je v poriadku cítiť sa niekedy smutno a uplakane, pokiaľ sa to nestane súčasťou toho, kto ste.”
Steven Aitchison
Ako zisťujete, kde je tá správna hranica, kedy bojovať proti smútku a kedy ho pripustiť?
Reklamy
Najnovšie komentáre:
 | Marek Kirčák on Pustiť k vode |
 | Mať sa rád – O… on Mať sa rád |
| Marek Kirčák on Dorazil som. |
 | Aprielka on Brázda, ktorú si vyoral |
 | rebelka9 on Brázda, ktorú si vyoral |
 | avespasseri on Bolesť je najlepší učiteľ… |
| avespasseri on Utrpenie |
 | Nový projekt: Rok pr… on Čo je pathworking? |
 | Levandula on Realita iných nemusí byť naša… |
 | Borikova Jarmila on Sú chvíľky… |
| Borikova Jarmila on Všetko je odraz našej minulej… |
 | Sun Belangelo on Ich nepriazeň nie je o vá… |
| Sun Belangelo on Začína to tým… |
| Sun Belangelo on Môže láska bolieť? |
 | Ivana Balazova on Môže láska bolieť? |
Pribudlo na Eprakone:
- Gabrielov prechod 25. 6. – 1. 7. 2018: cielene lovme pochvaly
- Gabrielov prechod 18. – 24. 6. 2018: blíži sa okamih významu
- Gabrielov prechod 11. – 17. 6. 2018: nestraťme z očí cieľ
- Z projektu Rok pre seba: Cvičenie 4 – Ktorou cestou pôjdem?
- Z projektu Rok pre seba: cvičenie 2 a 3 – Aktivujeme svoju kreatívnu energiu
Reklamy
26. júna 2015 at 22:09
tu by ma celkom zaujimalo ako sa s tym vysporaduvaju ini…ja ak na mna pride smutok a plakanie tak sa proste vyplacem a som smutna, potom to prejde, zase sa vrati o niekolko dni tyzdnov, neskor mesiacov a taak…vacsinou je pre mna signalom ak sa v myslienkach stale vraciam k osobe/situacii co vyvolala smutok a ovplyvnuje to moje kazdodenne fungovanie – napr. nizka sustredenost ze ale uz naozaj stacilo, treba ist dalej…vacsinou mi to vsak chvilku trva, nez veci necham def odist.
LikeLike
28. júna 2015 at 1:36
Ako sa dá bojovať proti smútku? Ja si myslím, že LEN akceptáciou. A to je boj a pripustenie zároveň. V iných prípadoch ide skôr o jeho potláčanie, Ono sa to podľa mňa bude časom tratiť samo, dôležitá je akceptácia.
LikeLike
28. júna 2015 at 8:53
Predvčerom som mala taký dlhší exkurz za smútkom a dozvedela som sa, že jedna forma smútku je v podstate “predtucha” – že niečo sa ide zmeniť, možno sa nám to nepáči a možno z toho máme strach, ale tušíme, že to neodvrátime – a dostaví sa smútok. Taký ten “bezpredmetný”, ktorý nemá nijakú zjavnú príčinu. Vedomie vytesňuje, podvedomie sa nastavuje na nové a my smútime za niečím, o čom ešte ani netušíme, že o to prídeme. 🙂
Žiaľ, celý channeling bol príliš komplikovaný a príliš konkrétny na moje podmienky, takže nejaký ucelený mentálny model neviem poskytnúť. Viem, že smútok a strach sú úzko prepojené – napríklad mi to vysvetľovali na Večnosti, z ktorej ja mám úplne hrôzu. Ale k Večnosti sa približujem ako človek a to je presne tá vec, ktorú vo Večnosti stratím, takže to ústi do pocitu, že som zostala z celého ľudstva už len ja – a to je smútok spárovaný s hrôzou. Hrôza z neznámeho, smútok zo straty známeho. Proste prechod medzi dvoma kvalitami.
LikeLike
29. júna 2015 at 2:06
Hmmm, zaujímavé. Ja by som to jednak riešila akceptáciou, teda nechať sa tým prejsť, lebo len od seba sa môžem pohnúť ďalej. Inak ja taký ten bezpredmetný smútok dobre poznám pri hormonálnych výkyvoch :D, ale ak je mimo “sezóny”, tuším za tým skôr nejakú skrytú príčinu. Tu je vlastne príčinou strach z prechodu zo starého do nového, ak som to správne pochopila. Čo sa týka večnosti, možno je pre človeka desivá práve preto, že sa k nej snaží priblížiť práve ako ČLOVEK. Čo s tým? To si môžem len tipnúť. Ale necítim sa ešte zrelá na správne tipy.
Momentálne však považujem za dôležitú dôveru vo vesmír a či v seba, jednoducho veriť v správny vývin, ktorý v spolupráci s vesmírom určujem. A to uznávam, nejde len tak. Nestačí chápať, musím byť pripravená.
Ešte na základnej škole som sa raz večer pýtala kariet na 4 oblasti – kamaráti, škola, tuším že rodina… V 4 prípadoch za sebou mi vyšla TÁ ISTÁ KARTA – Nedôvera! A dobre som ich medzitým premiešala. Pri tej karte som cítila, že je tá správna. Ďalšie potvrdenia mi už nebolo treba. Ten zážitok ma síce vydesil, ale v konečnom dôsledku vypovedal o mojom svete veľmi správne (no vtedy som tomu ešte nerozumela). Odvtedy prešlo minimálne 6-7 rokov, a až TERAZ začínam chápať dôležitosť dôvery. Veľmi som odbočila od toho smútku? 🙂
Inak k smútku ako strachu mi napadol aj článok “Iba ak by sme zabudli”, tam je to pekne vystihnuté. Len smútok sa mi spája s emóciami, strach skôr s mentalitou, ale nevylučujem, že pôvod môžu mať spoločný. Napríklad smútok ako druh strachu, ktorý vychádza z mentálneho uvedomenia (a zároveň vôľového sa priečenia?).
LikeLike