Túto úvahu mám od Ricka Fortenberryho:

“Čo keby sme na chvíľku zahodili našu predstavu o sebe? To, kto si myslíme, že sme?

Čo by sa stalo, keby sme odložili ako šaty svoje meno, svoje povolanie, svojich rodičov, svoje deti, svojich priateľov? Svoj počítač, svoj Facebook, svoje časové rozpisy, knihu, čo čítame… dokonca i svoj výzor? Svoje fyzické telo? Svoje politické a iné názory a presvedčenia?

Len na okamih. O minútku-dve si ich môžeme “obliecť” znova…

To, čo by ostalo, by bola naša podstata, naše skutočné Ja. To, čo je čisté vnímanie. Nahé, otvorené a ničím neobmedzené. Slobodné.

Čo tak zavrieť na chvíľku oči (alebo ich trebárs aj nechať otvorené) a precítiť si to Ja, ktoré naozaj sme?

Päť minút takéhoto precítenia povedie k piatim hodinám vnútorného pokoja. Päť minút nerobenia Ničoho. Päť minút bytia úžasným Ničím.

Vlastne to nie je zlý kšeft, nie? 🙂 “

Skúste to. Skúste odložiť aspoň na chvíľku denne všetky nánosy predstáv, presvedčení, výchovy, skúseností a strachov a buďte v tom tichom priestore, kde nie je nič a pritom tam je všetko, len to nemá meno a tak to nemôžeme vidieť, počuť, dotknúť sa toho, ale môžeme to vnímať cez vnútorný pocit nášho tela. 🙂

 

Reklamy