“Obvykle považujeme osamelosť za nepriateľa. Zlomené srdce nie je nič, na čo by sme sa tešili. Je to stav nepohody, ťažký a horúci od túžby uniknúť a nájsť si niečo alebo niekoho, kto by nám robil spoločnosť. Keď sa dokážeme udržať v strede medzi bolesťou a únikom z nej, začíname si k osamelosti budovať neohrozujúci vzťah, uvoľňujúci a chladivý, ktorý nakoniec celkom obráti náš strach na hlavu.”

Pema Chödrön

Ja to poznám ako kyvadlo: keď sa rozkmitá, kmitne do jedného pólu a potom zákonite prekmitne do protipólu – presne tou silou, ako kmitlo na tú prvú stranu. Ak kmitne do obrovskej radosti, zákonite príde prekmit do obrovskej bolesti. Nie preto, že by to bol nejaký “univerzálny zákon potrestania šťastia” 😉 , ale pretože tak funguje ľudská psychika. Tá potrebuje byť vyrovnaná, v rovnováhe.

Keď som túto úvahu spravila, začala som ju testovať na svojich vlastných záchvatoch depresie – a úspešne. Keď som cítila, že u mňa ide prepuknúť šialená radosť, hodila som spiatočku (najčastejšie cez komentáre typu “tak to sa niečo pokazí”) a stlmila som emóciu. Ak sa potom prihodilo niečo menej príjemné, nereagovala som na to až tak prudko, ale len stlmene. Dnes už som vyslovene na malom plyne a nepotrebujem to ani nijako regulovať. Depresií som sa síce celkom nezbavila, ale za to môže chemická porucha, a hlavne – tie depresie už tiež nie sú prudké a neudržateľné. Proste konštatujete “mám depresiu” a idete ďalej. 🙂

Takže pokiaľ sa dá, hľadajte v emóciách vždy ten stred a zotrvávajte v ňom tak dlho, ako len dokážete. Veci ako strach, nevraživosť, komplexy pomaly zmiznú a zostane len stav uvoľnenej pohody. 🙂

Reklamy