“Zakaždým, keď sme k sebe a iným neúprimní, vytvárame v našej mysli nesúlad.”

Steven Aitchison

K tejto neúprimnosti dochádza zakaždým, keď sa zachováme navonok inak, ako sa vovnútri cítime. Napríklad niekto od nás niečo žiada, nám sa do toho nechce, ale pretože spoločenský úzus netoleruje neochotu, tak sa podriadime a prisľúbime. Ale pretože sme sami porušili svoje práva, budeme sa k tomu spätne vracať a vyčítať si, že sme sa nezachovali inak – čo v nás posilní pocit nášho nevyhovovania:

  1. Mali sme súhlasiť a nám sa nechcelo – teda nevyhovujeme.
  2. Nechcelo sa nám, ale podriadili sme sa vonkajšiemu tlaku – teda sme slabší.

Človek, ktorý so sebou životom nesie pocity vlastnej neschopnosti/slabosti a nevyhovovania, nebude mať šťastný život. Zvykne si spätne rozoberať, čo kedy urobil, a ľutovať to, čo vtedy neurobil inak: “mal som vtedy povedať…. mal som urobiť… nemal som sa uspokojiť s…”. Jeho základná energia (sebavnímanie a vnímanie sveta) sa zmení a bude k sebe priťahovať viac zážitkov, kde “mal vtedy povedať…. mal urobiť… nemal sa uspokojiť s…”.

Ak sme k sebe i okoliu absolútne úprimní, začíname sa čistiť a robíme miesto pre novú, čistejšiu, vyššiu vibráciu. A keď sme úprimní k iným, tak tým pomáhame nielen sebe, ale aj im. Samozrejme, nie krutým a bezohľadným spôsobom “hej, máš priveľký zadok a tie šaty to dokonale zvýrazňujú” alebo “si hlupák, ale aj tak ťa mám rada”. Vždy si položme otázku, čo je zmyslom našej úprimnosti – pomôcť tomu človeku, alebo mu urobiť zle? Ak to prvé, tak hľadajme najjemnejší spôsob, ako mu správu podať bez toho, aby sme museli byť neúprimní voči nemu i sebe.

Ak si od nás niekto vyžiada našu spätnú väzbu, máme ešte vždy možnosť sa ho vopred spýtať, či chce počuť pravdu, alebo od vás očakáva, že poviete niečo, čo chce počuť. Čoskoro zistíte, že si vašu mienku vyžiada menej a menej ľudí – ale takých, ktorí o ňu skutočne stoja a znesú aj to, ak nebude najpriaznivejšia. Tí ostatní sa vám začnú vyhýbať a ušetria vám vnútorný pocit napätia alebo nespokojnosti buď so sebou, alebo so svetom naokolo…

Mňa toto naučili anjeli: “Pýtaj sa len vtedy, ak si si istá, že ustojíš akúkoľvek odpoveď.” V tú ranu moje pýtanie kleslo na štvrtinu. 🙂

Ako je to s vami? Ste úprimní voči sebe – staráte sa o to, aby ste sa nemuseli “ohýbať” a “podliezať”?

Ste úprimní voči svetu? Obklopujete sa len ľuďmi, ktorí vašu úprimnosť chcú a ustoja? Alebo sa musíte u niektorých krotiť a diplomaticky vykrúcať?

Uložiť

Uložiť