Podvedome od života očakávame, že bude “férový”, a veríme, že každá neférovosť, ktorú zažívame, bude nejako vyrovnaná – a to aj vtedy, ak s tým sami nič nespravíme.

Carola Arcadia

Keď od života očakávame “férovosť”, ťasto si neuvedomujeme, že kto definuje, čo je férovosť? Ak sme to my, tak potom celý svet potrebuje zohnúť svoj chrbát a prispôsobiť sa nám. Ak niekto iný – nuž, potom sa nám jeho definícia “férovosti” nemusí páčiť.

Keď nástojíme, že máme právo na to, aby sa k nám svet správal férovo, tak sa vlastne ozýva to malé dieťa v nás, pre ktoré jeho rodičia zjednávali vhodné (=”férové”) podmienky. Doprosujeme sa, nech nás niekto vezme za ručičku a postará sa, aby sa naše potreby naplnili. Bez toho, aby sme museli na barikády. Bez toho, aby sme si museli obhájiť ich oprávnenosť.

Rovnako nezmyselné je očakávať, že “ako ja tebe, tak ty mne” – a potom vykríkať, že niekto sa nezachoval fér, ak sa nezachoval podľa nášho očakávania… Keby celý svet pozostával len z kópii z nás, vtedy by sme mohli očakávať “ako ja tebe, tak ty mne”. A súčasne by bol svet hoooodne nudné miesto. Nebolo by čo objavovať (lebo všetko by sme už poznali), nebolo by s kým hovoriť (lebo všetci by sme mysleli a hovorili to isté) a pokiaľ si neviete natkať súkno, ušiť šaty a urobiť topánky, musel by celý svet behať nahý a bosý – a zasa by to nebolo vzrušujúce, pretože všetci by vyzerali rovnako. 😛

Spomínam si na jednu toltécku poučku, ktorá zásadne zmenila môj prístup k životu i moje očakávania: Život nie je nejaký. Život jednoducho JE a ten zvyšok je už len náš príbeh, čo si o ňom rozprávame.

Ak si teda o ňom chceme rozprávať príbeh, že je “neférový”, nečudujme sa, ak sa o tú neférovosť budeme stále znova potkýnať. Podľa inej bosoráckej poučky: energia nasleduje pozornosť. Čomu venujeme pozornosť a nad čím duševne bádame, to v živote vnímame zosilnene. 🙂

Reklamy