Vždy sa snaž čo najúprimnejšie prijať kompliment a pochvalu. Tvoja neschopnosť prijímať láskavé slová nie je prejav skromnosti – je to prejav nedostatočnej sebalásky. Podobne keď sa nebojíš prihlásiť k tomu, čo ťa robí výnimočným, a prijímaš komplimenty, nie je to prejav egoizmu – je to prejav DUŠO-IZMU. Je to ocenenie voči tomu, na čo tu tvoja duša je a čo robí.
Karen Salmansohn
Mám to len ja, že nedokážem prijímať pochvaly, alebo to máte viacerí? Ako s tým narábate? Ako ste sa naučili vážiť si sami seba a nehanbiť sa dať to najavo?
Boslaal - meditácie a pathworking pre osobný rast 
21. januára 2016 at 3:22
Tak, keď mi niekto povie kompliment, zvážim, či je pre mňa odôvodnený – napríklad sama od seba umyjem kúpeľňu. Už sama sa oceňujem počas toho procesu. Nie je to predsa len tak, zdvihnúť zadok a aktívne niečo robiť, napríklad zveľaďovať domácnosť. Reakcia druhého: “No, ty si ale šikovná.” Domnievam sa, že dotyčný reaguje na môj aktuálny čin, prijmem to ako pochvalu na môj aktuálny čin. Nič viac, nič menej, nemám sa pre čo rozrušovať. Ak sa domnievam, že je za tým niečo viac a už sa dostatočne oceňujem, nemusím to prijať, proste ok, ty už si mysli čo chceš. (Ďalšia možnosť, že to necítim ako úprimnú pochvalu). Ale niekedy, (väčšinou keď sa sama nedostatočne ocením) rada to prijmem. A už či to myslí tak, či onak alebo dokonca so skrytou nenávisťou/závisťou, je jedno, lebo ja si z toho aj tak vyberiem tú časť pochvaly, ktorá mi okrieva srdiečko, ktorá mi pripomína, že som hodnotná a mám právo veriť si. Jednoducho prijať anjela z toho vyjadrenia. 🙂 Seba, ktorý sa ozýva z toho druhého, aby mi pripomenul, že stojím za to.
Že si to zaslúžim. Objímajúci.
Čiže v tej chvíli to beriem ako pripomínatko. Neraz ma dojme, keď napríklad po týždňoch školského mučenia niekto nečakane príde a poľutuje ma. Zrazu niekto vidí, ako tvrdo pracujem. Dokáže vidieť hodnotu tam, kde ju už sama nevidím, prehliadam. Až ma to zaskočí a naozaj dojme. Podobne ako vo filme scéna vyznania lásky, ktorá pripomína, ako zanedbávam tú svoju.
Ale inak… keď si tak predstavím nejakú slávnu herečku, koľko ju fanúšici chvália a velebia, tak keby každý jeden kompliment brala ako pravdu o sebe, už by sa ani nemala chuť zlepšovať, zostala by paralizovaná v úžase nad sebou. A práve to na niektorých slávnych obdivujem, že napriek sladkým chválam na sebe ďalej pracujú a neraz sa púšťajú do zložitejších projektov predstavujúcich ďalšiu laťku.
Páči sa miLiked by 1 person
11. apríla 2016 at 22:07
…ja komplimentom veľkú váhu neprikladám – beriem ich skôr ako výpovednú hodnoru o druhých, než o sebe. Obvykle prichádzajú ako reakcia na dajaký skutok, kde som sa až tak “nenarobil” ( jednoducho som mal pre danú činnosť určitú predispozíciu, ktorú však nemal autor komplimentu a to ma v jeho očiach urobilo vínimočným ).
Naopak, niekedy sa s niečim neskutočne nadriem a pochvalu by som so slastným krochkaním prijal ( prípadne ju aj túžobne očakávam ) – tá však akosi neprichádza , lebo v očiach dotyčného som urobil iba “úplnú samozrejmosť “.
A potom tu vnímam ešte špecifické prípady – kompliment ako prostriedok manipulácie, keď autor komplimentu jeho vyrieknutím ( alebo ostentatívnym nevyrieknutím ) sleduje svoje vlastné ciele.
Takže celé je to veľmi relativistické……čím ale nepopieram, že konkrétne ja som tej sebalásky veľa nepobral :)))
Páči sa miLiked by 3 people
11. apríla 2016 at 23:10
🙂 Vitaj v klube.
Páči sa miPáči sa mi
12. apríla 2016 at 11:07
Pre mňa je to možno o tom, ako ja vnímam danú akciu – udalosť, ktorej som súčasťou. Mal som stavy, kde chválenie až vytrhávalo z kože a mal som chuť:
A) prepadnúť sa od hanby pod zem
B) dotyčnú osobu klepnúť papekom po hlave, aby som ju vypol a dané slová neboli vyrieknuté
Toto sa dialo ak bola pochvala verejná a čím viac očí to sledovalo, tým väčší pocit zahanbenia nasledoval.
Na 2. strane som ale veľmi túžil po uznaní, takže mi tie moje reakcie nedávali zmysel a keď mi niekto krivdil, tak som bol dokonca ochotný biť sa za svoju úplne odvedenú prácu (100%) na život a na smrť. Krivdu vnímam v tomto ako možný opak uznania (pochvaly).
Čo tu mne dáva zmysel je otázka, prečo a čo konkrétne nebolo dostatočné v mojom vnímaní situácie a odpoveďou je JA som si pripadal nedostatočný.
To čo napísal Jool sedí ako pozorovanie (predpoklad vs. skúsenosť) toho vonkajšieho diania (aký motív môže mať 2. strana na svoje konanie), ale moje reakcie sú plodom môjho filtrovania a teda ako to ja vnímam, je to môj produkt vedomia, cítenia, predstavy.
V mojom prípade to sú vedomie, pocity a predstavy o mne. Ako sa sám vnímam.
Vystupovanie na verejnosti bol pre mňa dlhú dobu veľký problém, ktorý prinášal so sebou veľký pocit hanby. No a ak ma niekto verejne pochválil, ja som sa prepadával od hanby nie kvôli pochvale, ale kvôli tým veľa očiam, ktoré to sledovali a ktoré mohli vidieť tú istú malosť a nedokonalosť, ktorú som videl v sebe ja. Mohli ma “odhaliť”, resp. to, čo som tak starostlivo pred ostatnými skrýval, resp. ešte by tam mohla byť aj nejaká bradatá negatívna skúsenosť s verejným trestaním, pranierom a teda veľká potreba, byť istým spôsobom neviditeľný, nevzbudzovať pozornosť. Otázka teda pre mňa znie, prečo mám potrebu byť neviditeľný, alebo prečo mi vadí odhaľovanie intímnych častí môjho ja na verejnosti a do akej miery chcem-potrebujem s tým niečo robiť?
Páči sa miLiked by 1 person
17. apríla 2016 at 10:53
Osobne ma vždy poteší milý kompliment, ale vnímam ho tak, že potešil a viac neriešim. Kedysi som sa začala hanbiť a potom doma tuho premýšľať, či daný kompliment bol vyslovený úprimne, alebo z nejakého zištného cieľu. Teraz nad ním nešpekulujem….vnímam to rovnako ako s darmi – chcel/a dať, dal/a, mňa to nezaväzuje. Chcel/a potešiť, potešil/a.
Asi pred mesiacom som pochválila kolegyni parfum. Jej reakcia ma prekvapila – niekoľko krát mi prekvapene poďakovala za to, že som jej vôňu pochválila. Myslím, že v našej kultúre nie je zvykom chváliť, pochváliť, uznať. Aj ja som bola vychovávaná ku skromnosti, čo je síce pekné, ale poznať to, v čom som dobrá, čo ovládam a čo mám rada mi pomáha k tomu, aby som sa v danej činnosti zlepšovala a zbytočne netápala v živote.
Možno preto sa snažím komplimenty, ale aj pochvalu a povzbudenie dávať, vždy, keď to tak cítim. Pri dobrom slove sme všetci šťastnejší.Len to s ničím nepreháňať 😀 .
Páči sa miPáči sa mi
28. apríla 2016 at 19:14
kompliment ma potesi vtedy ak viem, ze nie je manipulativny. Napriklad ak je od cloveka, u ktoreho viem, ze nema problem dat ako kompliment, tak aj kritiku, alebo ak niekto nema nijaky dovod snazit sa zapacit sa mi, alebo to len tak vycitim, ze je to uprimne. V prvom rade musim byt ale aj ja presvedcena o tom, ze je co pochvalit. Ak ja nie som spokojna s tym co mi prave chvalia, nema to pre mna velky vyznam. Priklad: darmo by mi niekto pochvalil moje krive nohy, akurat si o nom pomyslim ze ma pochybny vkus :D, ina vec ak mi pochvali zadok, to si pomyslim …sa vie 😀
Páči sa miLiked by 1 person