Aby sme sa vyhli utrpeniu, pestujeme si odstup od vecí. Sme si vedomí toho, že závislosť na niečom povedie skôr či neskôr k utrpeniu, takže si chceme udržať odstup a nepripútavať sa. Pripútanosť nám dáva pôžitok, ale keďže cítime v nej aj potenciál bolesti, chceme pôžitok nejakým iným spôsobom – odstupom, nezávislosťou. Al odstup a nezávislosť je to isté ako pripútanosť a závislosť, pokiaľ nám má poskytovať pôžitok. Čiže v konečnom dôsledku to, čo hľadáme, je pôžitok – chceme byť uspokojovaní a je jedno, akým spôsobom.
Jiddu Krishnamurti
Boslaal - meditácie a pathworking pre osobný rast 
22. októbra 2018 at 7:05
osobne.. slovo nezištnosť je úplne navyše, pretože čokoľvek robíme, tak je to preto aby sme z toho niečo mali.. čo i len dobrý pocit a to je náramne návykové..
..nedávno som videla krásne krátke poučné video .. pán hovoril o tom ako sme naučení NEbyť so sebou spokojný.. hľadať za všetkým možnosť zlepšenia.. počnúc škôlkou, pokračujúc školou, v práci a samozrejme školeniami osobnostného rozvoja, kde máme stále čosi dosahovať a bla bla.. stále treba uspokojovať niekoho alebo seba.. myseľ sa stáva žravým slimákom a naše počiny, pokiaľ ho dostatočne nekŕmia sa stávajú deštrukčnými. Potrebujeme superhrdinov a super veci a super vzťahy… aby sme mohli podporovať super biznis so super nespokojnosťou.. a to všetko na malú chvíľu uspokojenia, ktorá sa rýchlo vytráca…
Páči sa miPáči sa mi
22. októbra 2018 at 8:21
A vieš, že celkom nesúhlasím? Mnoho vecí robíme automaticky – bez toho, aby sme nad nimi premýšľali a niečo si od nich sľubovali. Sú to veci, ktoré patria k našim “hodnotám”. Patria do nášho príbehu. Nezamýšľame sa nad nimi. Keď ich robíme, nič si od nich nesľubujeme. Robíme, pretože nemôžeme inak. To je to, čo sme. To dobré, i to zlé… To sme my. Naša energia, naša osoba, naše skúsenosti, ktoré nás formujú do istého chuchvalca energií, situácie, cez ktoré prechádzame (lebo si ich “zhmotňujeme”), naše strachy i nádeje, ktoré do všetkého vkladáme. Mala som známu, ktorá sa pristavila pri každom bezdomovcovi a porozprávala sa s ním – nie preto, že by sa potom cítila lepšie, ale preto, že ju to ľudsky zaujímalo.
Ja napríklad neznášam pavúkov, ale žiadneho z nich nezadupem. Proste zabíjať bezbranných a na mňa neútočiacich nepatrí do môjho príbehu.
Pán, ktorého spomínaš, bol najskôr marketér alebo obchodník. 😛 Pre nich je “zvierací automatizmus gratifikácie” zlaté teľa. Ale priznávam, že aj ja mám svojho superhrdinu. Prírodu. Život. Keď sa niekedy zamyslím nad tým, ako dobre je to celé vymyslené, klesá mi sánka. 🙂
To, čo mám ja odpozorované, je nie nutkanie naplniť si nejakú potrebu (to majú všetky živé tvory, hovorí sa tomu stres a keby neexistoval, nemáš dôvod dýchať), ale skôr nutkanie hýbať sa. Potreba zmeny. Keď zostaneme chvíľu nehybní, strácame pocit života. Preto sprievodným prejavom depresie je zníženie pohybu, zalezenie, nereagovanie, Niečo ako “predsieň smrti”. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
22. októbra 2018 at 9:19
.. chápem, čo mi hovoríš Hela.. plne chápem.. druhý rozmer toho všetkého je prvá veta úryvku .. odstup od vecí .. naplniť sa uspokojením a zároveň si udržať odstup .. kopmlikére…. môžem si naprogramovať odstup, prípadne tváriť sa pre seba nezištne ale vždy keď sa pozriem, vo vlastnom konaní .. nezištnosť nevidím.. buď sa pozerám hlboko alebo mám krivé zrkadlo .. mne sa zdá nezištné asi len konanie detí a vážne starých ľudí .. fujtajbl … toto mnou hýbe .. toto domyslím..nezištne!!
Páči sa miLiked by 1 person