Prestaň definovať sám seba – pred sebou i pred ostatnými. Nezabiješ sa tým; ožiješ. A nezaujímaj sa ani o to, ako iní definujú teba. Keď ťa definujú, obmedzujú tým sami seba, takže je to ich problém. Kedykoľvek si v kontakte s ľuďmi, nebuď tam ako rola alebo predstaviteľ niečoho, ale hlavne ako pole vedomej prítomnosti. Stratiť totiž môžeš len niečo, čo máš, ale nikdy nie niečo, čo si.

Eckhart Tolle

Keď sa s niečím identifikujeme (“definujeme sa cez to”), nastupuje do hry naša sebadôležitosť. Odrazu cítime nutkanie ku všetkému pridávať svoju vlastnú trošku – naše príbehy, naše postrehy, naše názory, naše pohľady na vec, naše vysvetlenia. Prestávame počúvať a vnímať to, čo sa skutočne deje, ale začíname vnímať z toho všetkého len to, na čo sa práve sústreďuje naša pozornosť.

Keď sme v kontakte s inými a chceme nahliadnuť pod povrch vecí, potrebujeme sa z prispievateľa premeniť dočasne na pozorovateľa – na človeka, ktorý si nerobí momentálne o veciach názor, len sleduje, ako sa odvíjajú. Budeme mať oveľa bohatšie vnemy, pretože sme nedefinovali svoju rolu v dianí – neobmedzili sme svoje vnímanie na to, čo nás zaujíma.

Ale pretože sme ľudia, nedokážeme v tomto stave zotrvávať večne a po chvíli sa vrátime k nášmu obvyklému, hodnotiacemu a triediacemu vnímaniu. Vtedy budeme mať čas urobiť si na to, čo sme pozorovali, názor – a bude oveľa presnejší, ako keby sme si ho robili už počas pozorovania! Naše vnímanie sa rozšírilo, niečo sme sa naučili, trošku nás to zmenilo. To je spôsob, akým rastieme… takže je zbytočné báť sa, že ak budeme len pozorovať, tak sa stratíme. Nemôžeme sa stratiť. Naše fokusované, triediace vnímanie je našou súčasťou, tvorí nás. Aby nás však neobmedzovalo, potrebujeme ho niekedy aj vypnúť. 🙂