Keď “pozeráme” naším srdcom, schádzame z cesty, pripisujeme zvláštny význam každému konaniu či nečinnosti, oslabujúc našu schopnosť prebrať zodpovednosť za slová, ktoré si volíme, kým sme v tlaku.

Carola Arcadia

Pozeranie/počúvanie “srdcom” a “čítanie medzi riadkami”, dve obľúbené frázy vysoko emotívnych ľudí, presúvajú zodpovednosť za porozumenie z nás na toho druhého. Keď nám nerozumie, rozumel by, keby “počúval srdcom”. Ale on počúva len tými hlúpymi ušami 😛 , nástojí na doslovnom význame toho, čo vravíme, a nezapodieva sa hĺbkou našej jedinečnej emócie…

Ale aj my niekedy “čítame medzi riadkami” – v istej situácii dostaneme nejakú emóciu a v zmysle tej emócie potom interpretujeme všetko, čo sa povie alebo napíše. Vkladáme si do slov toho druhého to, čo v nich chceme mať (čo očakávame, že tam bude). A znova: obviníme ho, že nám klame, lebo my sme si medzi riadkami prečítali, že…

Každý z nás nesie zodpovednosť za svoju stranu komunikácie, ale nezodpovedá za to, čo si ten druhý z toho vyberie. Ak chceme sprostredkovať hĺbku emócie, potrebujeme hovoriť o emócii, a nie skrývať našu emóciu za rádoby “fakty”. Ak nám ten druhý chce porozumieť, bude sa pýtať a zisťovať.

A presne to isté máme k dispozícii aj my, keď máme podozrenie, že za slovami sa skrýva niečo celkom iné – môžeme začať klásť otázky a objasňovať si.

Keby sme to robili a nepresunuli zodpovednosť za porozumenie výlučne na toho druhého, bolo by medzi ľuďmi oveľa menej nedorozumení. Ale kdesi po ceste životom sme sa naučili, že je neslušné (alebo vyzerá hlúpo) pýtať sa a upresňovať si. A tak radšej udržiavame istý “imidž” a kazíme si vzťahy.

Potrebujeme to?