Keď cítiš voči niekomu inému nevraživosť, si s ním spojený emocionálnym prepojením, silnejším ako oceľ… Odpustenie je jediný spôsob, ako toto prepojenie zrušiť a oslobodiť sa.

Catherine Ponder

Keď nám niekto urobí zle a nás sa to dotkne, postavíme sami seba do roly Obete. Ale niet Obete bez Nepriateľa – a tak automaticky vťahujeme do svojho života aj toho, kto nám ublížil, a cementujeme ho v ňom. Čím dlhšie si budeme hovieť v pocite ukrivdenia, tým pevnejšie sa zakorení naša rola Obete a tým pevnejšie bude aj puto, ktoré nás viaže na Nepriateľa… Budeme chodiť životom ako nerozlučná dvojica a keď budeme robiť naše budúce rozhodnutia, bude ich Nepriateľ robiť s nami… bude nás ovplyvňovať.

Asi by to chcelo príklad… Povedzme, že vás vaša dobrá kamarátka začne ohovárať poza chrbát a pokazí vám tým nádejný vzťah. Samozrejme, spočiatku to len bolí a máme chuť udrieť na oplátku. Sami seba zakoreníme v role Obete, ktorej nespravodlivo ublížili. Dostaneme sa do spoločnosti nových, zaujímavých ľudí – ale už sa budeme báť bližšie sa s niekým skamarátiť, pretože v sebe nosíme krivdu predchádzajúcej zrady. Pozrieme na človeka, čo nám ponúka priateľstvo, ale spolu s nami na neho pozerá aj Nepriateľ a vyškiera sa nám: „Ešte ti nestačilo? Potrebuješ si znova naraziť nos?“

Po čase nám pravdepodobne naša vnútorná osamelosť začne ísť na nervy a pokúsime sa minulú zradu „odčiniť“ – vymaniť sa z roly Obete. Najčastejšie to robíme tak, že sa snažíme porozumieť motívom Nepriateľa. Lenže porozumenie je vec čisto mentálna a nijakým spôsobom neoslabuje emocionálne puto, ktoré nás s Nepriateľom spája… Nepriateľ nás začne štvať dvojnásobne – raz za to, čo nám vyviedol, a raz za to, že sa dopadov toho činu nedokážeme zbaviť.

Jediné, čo nás nevyriešenej emócie zbaví, je odpustenie. Potrebujeme odpustiť nášmu Nepriateľovi, pretože sa zachoval len tak, ako mu to jeho (hnusný 😛 ) vnútorný svet umožňuje. On je zajatcom tohto sveta; my doň nemusíme vstúpiť. Na to však potrebujeme odpustiť aj sami sebe, že sme mu umožnili ublížiť nám a že sme tak dlho v ublíženosti zotrvali. Berme to ako proces učenia – potrebovali sme túto lekciu, aby nás zocelila na niekoho, kto už odmieta prijať rolu Obete. Mne na to pomáha jedna formulka, ktorú si potrebujem povedať nahlas (a niekedy viackrát): „Ľutujem ťa za svet, ktorý si vnútorne vyrábaš. Prepúšťam ťa z role môjho Nepriateľa i z môjho príbehu. Už nado mnou nemáš moc.“

Pôvodne publikované v Dámskej jazde.

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Reklamy