Prílišné premýšľanie zabíja tvoje šťastie.

Pravda je, že väčšia časť nášho života sa odohráva nie „tam vonku“, ale v našej hlave… Ako deti od rodičov, školy a prostredia podchytíme rôzne predpoklady a predsudky, ktoré náš detský mozog nedokáže overiť, a tak s nimi narábame ako so svätými pravdami – a to aj dlho po tom, ako sme vyrástli z detských šiat… Učíme sa, že keď sa prispôsobíme očakávaniam ostatných, postarajú sa o nás (nakŕmia nás, oblečú nás, mojkajú nás). Ak sa neprispôsobíme, nebudú nás mať radi a prestanú sa o nás starať. Vylúčia nás zo svojho stredu, ostaneme sami a zraniteľní. Niet divu, že dostávame strach.

Od tohto okamihu beháme po svete s očami upretými na možné ohrozenia – na situácie, kde by sme mohli zlyhať, kde by sme mohli nevyhovieť očakávaniam prostredia. V hlave si pripravujeme scenáre, čo urobíme, keby nastali… a tak nevedomky žijeme tým, že máme oči hlavne pre problémy a v hlave ich rozvíjame a riešime, ako keby okrem problémov neexistovalo nič iné.

Keď chvíľku beháme po svete vyhľadávajúc problémy, začneme mať pocit, že svet je miesto plné problémov, nebezpečné a riskantné. Nie preto, že by to tak bolo, ale vnútorná neistota nás núti všímať si predovšetkým to negatívne, kde by sme mohli zlyhať… Sme nastavení na boj proti nepriazni a čudujeme sa, že v našom živote sa hromadí nepriazeň.

Okrem toho má prílišné premýšľanie ešte jeden efekt. Náš mozog je orgán, ktorý má slúžiť na riešenie problémov. Keď ho naučíme riešiť problémy a potom mu nijaký problém na riešenie neposunieme, čo urobí? Pretože vie len to jedno a nerád sa nudí, urobí pochopiteľný ťah – nejaký problém si vymyslí, aby mal čo riešiť.

Kde je tu pohoda? Šťastie? Spokojnosť? Príliš aktívny rozum sa stará, aby sme mali nepriateľa s ktorým by mohol bojovať! Preto sa musíme dostať von zo svojej hlavy a von zo sveta plného prekážok a ich prekonávania, v ktorom sme naučení žiť. Potrebujeme si cielene preprogramovať vnímanie. Možno najúčinnejšie cvičenie je každodenná chvíľka pre vďačnosť – pár minút, ktoré venujeme tomu, že si každý deň do zošitka zapíšete päť drobností, za ktoré ste v ten deň vďační. Nič svetoborné; konkrétne situácie, ktoré vyšli. Má to však háčik – dva dni po sebe nesmiete opakovať tú istú situáciu.

Keď som s tým začínala, nevedela som v prvé dni pozbierať ani tri veci, nieto ešte päť… Po nejakých dvoch mesiacoch som začínala cítiť, ako sa vytráca negativita z môjho života. Vznikali negatívne situácie, ale už som ich nebrala ako pohromy. Z cieleného vyhľadávania problémov sa môj mozog postupne prepol do stavu, že mi začal cielene vyhľadávať tie pekné veci života – a moje dni začali byť oveľa príjemnejšie a spokojnejšie.

Článok vyšiel v Dámskej jazde.

Uložiť