Ak chceme odhaliť a zhmotniť svoju skutočnú prirodzenosť, potrebujeme zastaviť sústavný vnútorný džavot, ktorý zaberá všetok priestor v nás.

Thich Nhat Hanh

Prečo? Vezmime si nejaký príklad: Na ulici vás zastaví bezdomovec a pýta si od vás peniaze na jedlo. A vo vás sa v tú chvíľu rozbehne celá kanonáda reakcií: Nemohol si vybrať niekoho iného? Vyzerám tak naivne? Čo povedia iní, ak mu nedám a pôjdem ďalej? Vyhlásia ma za zlého človeka? Ale dal niekedy niekto mne niečo zadarmo? A okrem toho to aj tak všetko prepije! Len sa pozri, aký je špinavý a zanedbaný a smrdí… Keby chcel, môže vziať hocijakú robotu, aby si zarobil na to jedlo… ale jemu sa asi nechce, asi sa bude radšej celý deň vyvaľovať v parku na lavičke a cítiť voľný ako vták… A ako to, že ma smie len tak pristaviť a obťažovať? Niekto by sa mal postarať, aby ľudia mohli prejsť pokojne po ulici bez toho, aby ich obťažovali žobráci…

Keby sme preskočili a vypli celý tento džavot, naša reakcia by sa zredukovala asi na otázku: “Mám dosť na to, aby som mu dal?” Bez očakávania na jeho výzor, správanie a móresy, bez posudzovania jeho motívov a bez odsudzovania systému, ktorý umožní byť bezdomovcom. 🙂

Náš sústavný vnútorný džavot v nás každodenne znova a znova buduje svet, z ktorého vznikol – svet predpokladov, predsudkov a zaujímania stanovísk. Ale už Osho dávno povedal: “Isteže, môžeš zaujať postoj k Slnku a Mesiacu – ale nakoľko to niečo zmení na ich správaní?” Všetky naše postoje, predpoklady a predsudky nám len zahmlievajú to, kto v skutočnosti sme, a menia to na “spoločensky upravenú” formu “spravodlivého človeka”.

Náš vnútorný džavot je automatizmus rozumu. To značí, že na to, aby sa naštartoval, sa musí niečo udiať, táto informácia musí prejsť rozumom a až potom začína vnútorný džavot. Tam vzniká kratučký okamih, kedy už situácia existuje, ale rozum ju ešte nespracoval – a vtedy sa najčastejšie dostavuje záblesk nejakého pocitu (intuícia). Ak sa naučíme týmto zábleskom venovať pozornosť a zachováme sa podľa nich, žijeme z našej vnútornej prirodzenosti.

V okamihu medzi realitou a komentárom k nej sme sami sebou.