Odpustiť niekomu neznamená, že prižmúrime oči nad jeho správaním. Odpustenie ako také sa deje v našej mysli. Vlastne nemá vôbec nič do činenia s tou druhou osobou. Skutočná podstata odpustenia je v tom, že sami seba zbavujeme povinnosti držať sa pocitu ublíženia. Jednoducho sami seba zbavíme negatívnej energie.

Louise Hay

Z môjho pohľadu dochádza k odpusteniu zakaždým, keď sa nám krivdu podarí preniesť z emocionálnej roviny (roviny prijímania a reagovania) do roviny mentálnej (roviny pochopenia) – vieme, prečo a ako realita toho druhého ovplyvnila jeho konanie voči nám a že bol svojím príbehom naprogramovaný tak, že vlastne nemohol konať inak… To berie každému ublíženiu osteň osobného. Už to nebol agresívny akt zameraný proti nám, ale len výbuch jeho vnútornej nepohody – a my sme náhodou stáli oproti nemu. Možno vždy “náhodou” stojíme oproti nemu my, keď takto vybuchne… Možno preňho stelesňujeme niečo, s čím sa nevie vysporiadať. Ale je to jeho predstava, ktorá ho ničí, a jeho bezmocnosť vysporiadať sa s tým pocitom vlastnej biedy, ktorá vedie k tomu, že útočí na nás…

Ak sa dokážeme presunúť s naším pocitom ublíženia na príčinno-následkovú rovinu, nemáme tomu človeku vlastne čo odpúšťať – môžeme sa len postarať, aby sa nám nenasáčkoval do nášho príbehu, neobchendoval tam a neotravoval ho svojimi nevybavenými komplexmi.

A ako sa tam presunúť? V neurolingvistickom programovalí (NLP) sa vychádza z toho, že každý z nás sa správa racionálne vzhľadom na jeho vlastné vnímanie reality. Takže potrebujeme nájsť ten uhol pohľadu, z ktorého jeho pokus ublížiť nám vyzerá ako absolútne racionálne, ba jediné možné východisko. Vtedy dostaneme slabý záblesk vnútorných démonov, s ktorými on bojuje… a vieme ich pochopiť, vybrať z toho ublíženia seba a vnímať len škaredý vnútorný svet toho druhého, ktorý ho k útoku na nás viedol. A aspoň u mňa sa s pochopením dostavuje aj tichý súcit voči tomu druhému – nezávidím mu jeho škaredý vnútorný svet a prestávam mať chuť udrieť na oplátku. 🙂