Buďme si vedomí toho, nakoľko pozeráme na svet očami biedy a nedostatku, kedy si myslíme, že niet niečoho pre všetkých a že hojnosť je obmedzená… Je to len vnímanie a istý zorný uhol a nie pravda, pretože keď sami seba scvrkneme a porovnávame sa s inými a myslíme, že majú viac ako my, pozeráme na svet očami nedostatku.

Ale ak upravíme svoje myšlienky, upriamime ich na stav “teraz existujem” a spomenieme si, že naše primárne napojenie je na Univerzum, uvedomíme si, že vždy je viac než dosť pre všetkých.

Colette Baron-Reid

Sme súčasť celku. Kým si môžeme uvedomovať, že “existujeme”, bolo niečoho dostatok pre nás i pre všetkých ostatných, ktorí “existujú”. To preto, že ako koliesko v súkolí napĺňame pre Univerzum nejakú potrebu. Aby mohlo byť Všetkým-čo-je, potrebuje aj nás – presne v tej podobe a presne na tom mieste a presne s tými vnútornými pnutiami, ktoré máme. Vtedy sme na svojom mieste.

Aj iní sú na svojich miestach a tie miesta sú iné – a preto majú aj iné podmienky. Ak začneme porovnávať seba s nimi a túžiť po tom, čo majú, vždy sa budeme vidieť v niektorom smere ako “nepodarok” a “nepatriční” – ale to len preto, lebo sa hrabeme na miesto, na ktorom nás Univerzum nepotrebuje.

Dôležité je pozrieť sa, kto som, v akých podmienkach sa nachádzam a aké túžby mi Univerzum dalo do vienka. Pokúsme sa ich naplniť odtiaľ, kde sme, a s tým, akí sme a čo máme. Nedržme sa spoločenských predstáv… držme sa svojej potreby.

Ale ešte vopred si overme, že ide o potrebu duše a nie o program, ktorý do nás niekto vovychovával.