Znovuzrodenie neznamená, že musíme doslova umrieť. Znamená to , že umrieť musí to, čo je v nás falošné a nereálne. Sem patrí aj naše meno, povolanie a národnosť – spolu s tisíckami nereálnych presvedčení, pocitov a citov, v ktorých obvykle kotvíme našu identitu a sebavnímanie. “Ja” nepotrebuje umrieť – ale “Allan” rozhodne áno.

Allan Clews

Všetko je vec toho, s čím sa identifikujeme – či s tým, kto v hĺbke vnútra sme, alebo s tým, čo sme “na povrchu” a viditeľní pre ostatných – ku ktorej spoločenskej vrstve patríme, aké vzdelanie máme, nakoľko sme populárni u iných ľudí a nakoľko hlásame to, čo nás u iných ľudí urobí obľúbenými… Tieto “vonkajšie” prejavy sú falošné identifikácie. Keby sme prestali byť obľúbení, už to nebudeme my? Keby sme prišli o majetok, už to nebudeme my? Všetko sú to nereálne identifikácie.

Vonkajšie identifikácie prinášajú hlavne jedno – hovoria nám, kto/čo všetko nie sme. Oddeľujú nás od ostatných, ktorí vyzerajú inak, správajú sa inak, hovoria inak. Začíname si prichodiť “nezapadajúci” – a odtiaľ je už len krok k obave, že nás vyvrhnú a zostaneme sami,,, ktorá sa v konečnom dôsledku prejaví ako strach z inakosti a neznášanlivosť.

Jediné reálne je to, čo zostane vždy, po všetkých zmenách vonkajších podmienok i po všetkých tých vnútorných prerodoch, čo dobrovoľne alebo nedobrovoľne absolvujeme. Jediné reálne je, že kým sme medzi ľuďmi, môžeme byť “človek”, ale na opustenom ostrove sa z nás stáva  “žijúca bytosť” a spájame sa aj s tým, čo by sme inak považovali za cudzorodé… pretože sme zišli z roviny povrchných identifikácií o úroveň nižšie.

Rozsiahlejší článok k tomuto je aj na Eprakone. Téme identifikácie sa venuje aj moja prvá knižka, Voľný pád.

Reklamy