“Niekedy sme ako kvetina, ktorá nechce kvitnúť. Držíme sa ako kliešť vecí, ktoré nám už neslúžia, a kým to robíme, tak naše srdcia a naše ruky nie sú schopné naplno sa otvoriť a prijať dary, aké nám Univerzum ponúka. Ale keď si dovolíme zakvitnúť, nielen že prijmeme dary Univerza, ale navyše okamžite zistíme, že sme obklopení inými rovnako nádhernými kvetmi ako my!”

Paul Boynton

Niekedy sa pridržiavame starého, nefunkčného len preto, že si neuvedomujeme, že sa to prežilo. Odjakživa to bolo s nami, sme zvyknutí sa v tom pohybovať, a nevidíme nové možnosti, ktoré sa nám otvárajú. Nepatria do toho “starého” a tak nie sme naučení vnímať ich. Ale to, že sa “staré” už prežilo, vnímame. Vnímame to ako pocit nespokojnosti, nenaplnenia, nutkanie niečo so sebou urobiť.

Ak sa tak cítime, stačí, ak preskúmame svoj život a zistíme, či všetko v ňom je ešte stále rovnako platné a potrebné. Ak nie je, nemáme najmenší problém pustiť to k vode a prebrať od autopilota, na ktorom frčíme, znova opraty do vlastných rúk.

Problém nastáva, ak sme opatrnejší typ – zmena sa u nás spája so strachom. Pretože predsa len to staré, čo nám dnes nevyhovuje, je nám známe, zvykli sme si na to a dokázali sme s tým nejako žiť. Možno z toho nie sme veľmi hepi, ale vieme si predstaviť všetko to utrpenie, ktoré je s tým spojené, už sme ho absolvovali a vieme, že ho zvládame.

Nové veci nesú nové utrpenia. To by nebol až taký veľký problém, ale keď niečo nepoznáme a nevieme si to dosť dobre predstaviť, máme tendenciu nafúknuť to do obrovských rozmerov. Takýmto spôsobom sa naša myseľ bráni proti tomu, aby sme slepo vliezli do každej ohrozujúcej situácie, ktorú by sme na konci ani nemuseli ustáť. Všetko neznáme zveličuje a zosilňuje jeho hrozivé aspekty. Tým nás drží v starých koľajach.

V takomto prípade pomôže jediné – nemať nič “neznáme”. Ak niečo nepoznáme, pýtame sa iných, či to nepoznajú oni. Ak niečo nevieme, zháňame si informácie. Ak sme niečo nezažili, postaráme sa o drobné, menej bolestivé zážitky toho, čo nám naháňa strach. (Neliečia sa takto napríklad fóbie? 🙂 )

Najzákernejšie je, keď nám stará situácia už nevyhovuje, ani sa jej tak veľmi nebojíme – ale napriek tomu v nej zotrvávame… Ak to vyzerá takto, tak nám niečo dáva. Napríklad zotrvávame v nevyhovujúcom vzťahu a poškuľujeme po inom partnerovi, ale náš terajší partner nás “potrebuje”, a tak zotrvávame s ním… Toto sú najhoršie situácie, pretože si vyžadujú veľmi dôslednú prácu na sebe. Potrebujeme zistiť, akú potrebu nám nevyhovujúca situácia napĺňa, a potom popracovať na tom, aby sa naplnila inak alebo aby sa zrušila. Len tak sa dokážeme pohnúť vpred.

Ako je to s vami? Kde si vy nedovoľujete zakvitnúť?

Reklamy