“Nikto sa nechce vzdať pomoci niekomu, koho miluje – príbuznému, priateľovi, partnerovi… Ale niekedy nás mimoriadne utrpenie donúti urobiť ťažké rozhodnutie. Je jednoduché začať súdiť a radiť “nikdy sa nevzdávaj” – až do okamihu, kedy tú situáciu zažiješ na vlastnej koži. Postupne si začínaš uvedomovať, že život je príliš krátky a tvoja schopnosť učiť, ovplyvňovať alebo vyhojiť iných je obmedzená. Nakoniec akceptuješ, že ich prázdnota, bolesť a skreslené vnímanie si vyžadujú viac, ako môžeš dať ty… Nemôžeš odovzdať celý svoj život a dušu niekomu, komu nezáleží dokonca ani na vlastnom živote a duši. Nechať to byť je extrémne bolestivé a srdceryvné, je to smútenie za smrťou toho, čo bolo. Ak si bol nútený vzdať sa niekoho a napriek tomu v sebe ešte nosíš pocit viny, je načase odpustiť sám sebe a začať sa hojiť. Ak nastal čas pustiť niekoho k vode – kvôli nemu či kvôli nám -, tak to urobme.”

Bryant McGill

Iste sme už každý v živote mali situáciu, kedy sme nevládali ďalej a museli sme niečo alebo niekoho “pustiť k vode”.  Nepoďme ju rozoberať; pozrime sa na ňu (a na všetky podobné situácie v našom živote) a snažme sa odhaliť, kde je tá hranica, za ktorou sa už naša prirodzená túžba “nevzdávať to” a “vydržať” premieňa na nemohúcnosť, pocit porážky a definitívne na “púšťanie k vode”.

Pozrime sa na to, čo túto hranicu skutočne tvorí. Je to naša obmedzená osobná sila? Alebo je to nejaké vovychovávané presvedčenie? A ak je to presvedčenie – je skutočne aj platné?

Reklamy