Neposudzovanie – odosobnenie sa a vyňatie sa zo situácie, na ktorú práve pozeráme – je zručnosť potrebná, ale ťažko získateľná. Súčasne je to aj jedna z najväčších prekážok, ktoré musíme prekonávať v svojom rozvoji. A verte mi – posudzujeme všetci. Pozeráme jedným očkom navonok, na ostatných, na to, čo považujeme za “všeobecne uznávané normy”, a porovnávame seba a iných ľudí s tým, čo vidíme.

Posudzovanie máme zakódované v samotnej našej podstate. Nech už to nazveme Parazitom, Predátorom alebo sociálno-kultúrnym programovaním (podľa toho, či sme castanedovec, ruizovec alebo psychológ), od detstva sú nám vštepované zásady, ktoré prijmeme za svoje a ku ktorým všetko naokolo prirovnávame. Prirovnávame to, samozrejme, k svojim zásadám a hodnotám. Nikdy nám nepríde na um, že nemusia byť tie jediné – pretože prostredie, v ktorom sa obvykle pohybujeme, ich zdieľa – prebrali sme ich od neho.

Posudzovaním si vytvárame mapu “bezpečnosti” – ľudia s rovnakými názormi sú pre nás predvídateľní a “bezpeční”, na ľudí s inými názormi si treba dať pozor. Takisto nám to pomáha dostávať od prostredia tú pozornosť a podporu, ktorú potrebujeme – ak sme “ich”, podržia nás; ak sme “iní”, nechajú nás padnúť na zobák, alebo, ak sme veľmi “iní”, s pokojným svedomím nás utopia v lyžičke vody – v mene svojej vlastnej “bezpečnosti” a “čistoty” svojich presvedčení. A tretí dôvod posudzovania je, že nám hovorí, nakoľko sme súčasť väčšieho celku, ku ktorému sa hlásime.

A tu sme sa dostali k podstate posudzovania – k identifikovaniu sa s niečím externým. Pri posudzovaní sme si povedali, že sa prirovnávame k nejakej všeobecne zaužívanej predstave človeka. Vznikajú naše identifikácie:

  • “Som šikovný pracovník.”
  • “Som manuálne zručný majster.”
  • “Som príjemný spoločník.”
  • “Som dobrý človek.” Atď.

Pekné a užitočné. Hovorí nám to, nakoľko sme zaradení v ľudskej spoločnosti. Ale čo nám to hovorí o nás?

Vezmime si jednu zo spomínaných identifikácií: “Ja som dobrý človek.”

Nakoľko dôležité je pre nás byť “dobrý človek”? Stalo by sa nám niečo, keby sme neboli “dobrý človek”? Prestali by sme existovať?

Nie, neprestali by sme existovať. A tak “dobrý človek” je len identifikácia sa s niečím externým, nie je to nič tvoriace nás. Iná kultúra by za “dobrého človeka” možno označila toho ľudojeda odvedľa… “Dobrý” je totiž hodnotiace (a posudzovacie) slovo.

Takže naše vyjadrenie sa nám skresalo na “ja som”.

Ale ruku na srdce – sú to dve slová; to si len tak každý nezapamätá! Nevedeli by sme sa zbaviť ešte jedného? Čo tak “ja”?

Na svete existuje kopec ľudí, ktorí nevedia, kto sú. Alebo menia plynule osobnosti. Pritom existujú – prijímajú a vylučujú potravu, dýchajú a všetky tie ostatné príjemnosti. Je teda “ja” pre nás dôležité? Kto je “ja”? Ten, čo som práve teraz? O týždeň sa mi môžu zmeniť niektoré názory, konvertujem k islamu, budem mať iné hodnoty… Potom už nebudem dýchať? Nebudem prijímať a vylučovať potravu?

Budem.

A preto aj “ja”, akokoľvek absurdne to znie, je len identifikácia. To nie som ja, to je môj obraz o mne. Aj keď ten obraz bude iný, ešte vždy budem existovať.

Tak dobre. Identifikácie nabok… čo nám ešte zostalo? “Som.”

Vieme aj toto odstrániť? Vieme existovať bez dýchania? Bez prijímania potravy? Poznám jeden vtip, kde učili koňa hladovať. A už ho to takmer naučili, len tesne predtým im skapal…

Nie; bez “som” sa nezaobídeme. “Som” nie je identifikácia, je to vyjadrenie našej podstaty.

Keď “som”, čo môžem posudzovať? Kde sú moje hodnoty? Čo je pre mňa dôležité, aby som naďalej zostával v stave “som”?

Dôležité je neprestať byť. Všetko ostatné je druhoradé.

Keď “som” a niekto po mne ziape, potrebujem k tomu ziapaniu zaujať nejaké stanovisko? Načo? Som tak-či-tak a nech si každý myslí, čo chce. Pre mňa je totiž dôležité byť, nie čo si kto o mne myslí. Nech si už myslia čokoľvek – ak to nenarúša moje “som”, nie je to dôležité. “Oni” totiž nie sú dôležití. Ak ich nahradím inými “oni”, budú tí iní “oni” na mne vidieť iné veci. A niekde na svete sa určite nachádza také “oni”, kam bez problémov zapadnem.

Keď mi ide len o “som”, jediné, čo môžem posudzovať, je ohrozenie mojej existencie. To je jediná vec, ktorá sa pre mňa meniť nebude. Takže keď “som”, môžem posudzovať len to jedno – ohrozenie, že by som mohol prestať byť.

Vybraté pasáže z článku na Eprakone.