“Odpustiť niekomu môže byť definitívny prejav sebalásky.”

Bryant McGill

Iste, oni spôsobili prvú ranu, ale to my spôsobujeme ten zvyšok. Oni s tým začali, ale my to nenecháme prejsť a zaniknúť. Myslíme si, že sa cítime ukrivdene vďaka nim, ale ak sa nepovznesieme nad to, čo sa prihodilo, ne”odpustíme” a nenecháme plávať, tak vlastne ubližujeme sami sebe znova a znova.

Potrebujeme to pustiť k vode a “odpustiť” (alebo aspoň vziať na vedomie a nevracať sa k tomu viac), inak nás naše ukrivdenie zožerie zaživa.

Nech už ide o čokoľvek, nečakajme s odpustením, kým sa ten druhý neospravedlní, nepožiada o prepáčenie alebo aspoň neuzná, ako zle urobil. To by sme mohli čakať naveky – a navyše ich tým dávame do pozície, kedy majú kontrolu nad tým, ako sa cítime v našom vlastnom živote. Uzavretie celej veci je záležitosť zdravého rozumu a nemá nič spoločné s nimi, ale všetko spoločné s nami a ochotou držať opraty nášho života vo vlastných rukách. Sami pre seba dokážeme situáciu uzavrieť a vyhojiť tak, aby v nás nevyvolávala pocity trpkosti a nevraživosti.

Odpustenie má svoje korene v sebaláske. Funguje zakaždým výlučne v náš prospech. Nemá nič do činenia s tým, nakoľko nám niekto ublížil – nezávisle od toho, nakoľko zlomyseľne, kruto, sebadôležito alebo znevažujúco sa zachoval. Tým, že mu odpustíme, pretrháme putá s jeho škaredými skutkami, ktoré nám dnes odčerpávajú energiu. Odpustenie značí, že zrušíme putá medzi nami a nepriateľom, že zrušíme vzťah obete a kata a posilníme svoju pozíciu toho, kto má plnú kontrolu nad svojím životom. Odpustenie presekáva putá s niečím tak zlým, že to v našom živote nedokážeme odtolerovať. Tým vraciame celú energiu útoku späť na útočníka, nech sa s ňou nejako vysporiada, nech preberie zodpovednosť alebo aj nie, ale hlavne nech s tým, čo urobil, žije až do konca svojich dní bez toho, aby to malo nejaký dopad na nás.

Je také jednoduché držať sa starej nevraživosti… Je také jednoduché označiť niekoho ako vinníka! Ale keď to urobíme, len sa tým cementujeme v našej role ukrivdenej, bezmocnej obete. Budeme sa vnímať ako obeť, budeme sa cítiť ako obeť – a budeme sa cítiť zle. Chceme to? Chceme, aby bol ten druhý potrestaný, alebo chceme mať pokoj a žiť si spokojný život?

Ak sa máme dostatočne radi, bude nám jedno, kto bude ako potrestaný – budeme chcieť byť spokojní a bez nevraživostí. Odpustenie nám pomôže tento pocit spokojnosti nadobudnúť. Odpustením sa rozhodujeme, že už sa nezúčastníme útokov na seba a ublížení, ktoré sa nám udiali, že sa z nich vyberáme a vieme byť šťastní aj napriek tomu, čo sa udialo. Že sa máme radi pre to, že nie sme obeťou.

Na to, aby sme vyhojili staré krivdy, nepotrebujeme, aby sa niekto doprosoval nášho odpustenia. Nech si niekto robí, čo niekto chce. My potrebujeme len našu vnútornú ochotu vyhojiť staré krivdy a už nikdy viac na ne nemyslieť.