Nedovoľ, aby tvoje posudzovanie zrážalo na kolená ľudí, čo sa snažia postaviť na nohy.

Bryant McGill

Nesúď iných, pretože tým odsudzuješ sám seba – na život v svete, kde sú len ksichti a nevyhovujúci, chybujúci, hlúpi a zákerní spolublížni.

Keď niekoho posudzujeme a odsudzujeme, robíme tak preto, že niečo v nás reaguje na niečo v ňom. Keď si túto vetu pozriete, okamžite zistíte, že “niečo” je dosť nepresné slovo… A kým nás ten druhý bude “tak nejak štvať”, nemáme šancu na tom stave nič zmeniť. Aj keby sme hneď od neho odišli, bude nás štvať na diaľku. 😉

Keď reagujeme emocionálne na nejaký prejav v tom druhom, je to preto, že sme naň citliví. Možno sme s ním zápasili nedávno u seba a ešte nemáme celkom vyvinuté protilátky. Možno ho odmietame natoľko, že nie sme ochotní pripustiť, že ho máme sami. “Ja?! Kdeže! Ja som pravý opak!” Ale tým vlastne hovoríme len, že máme zodpovedajúcu dualitnú os v našom správaní a hlásime sa len k jednému jej pólu. Lenže… aby sme mali ten jeden pól, musíme mať aj ten druhý. A čím kŕčovitejšie ho odmietame, tým silnejšie si ho budeme všímať na iných.

Všetko, čo sme, chce byť vzaté na vedomie. Takže poďme nahradiť slovo “niečo” celkom presným prejavom: čo presne na správaní toho druhého ma vytáča? A kde v mojich presvedčeniach mám nejaké, ktoré hovorí, že “toto ja nie som”?

Pustime “toto ja zaručene nie som” k vode. Nechajme to tak. Nikto nie je dokonalý. Každý z nás má nárok správať sa z času na čas ako osol, potom sa nad tým zasmiať, pozametať črepy a odpustiť si.

Dôležité je, abys me sa nesprávali ako osol 24 hodín denne – napríklad tým, že nasilu budeme zatvárať oči nad niečím, čo máme v sebe nevysporiadané, a o obviňovať z toho tých druhých.