Nerob si starosti s egom. Len si uvedomuj, že nie si svoje ego. Najdôležitejšie je zistiť, že ego v jeho konaní možno pozorovať. To značí: ak ho môžeš pozorovať, nemôžeš byť ono. Tak sa s ním prestaň identifikovať. Čoskoro zahynie na nedostatok pozornosti.

Mooji

Všetko, čomu venujeme pozornosť, posilňujeme. Keď teda stále kontrolujeme, aké ego máme, či ho máme lepšie/menšie ako niekto iný (resp. koľko percent z ega v sebe ešte máme 😉 ), alebo sa jedujeme nad tým, že sa nám nedarí potlačiť niektoré jeho prejavy, tak robíme presne to – posilňujeme ho. Keď sa rozčuľujeme nad vlastnou nedokonalosťou, posilňujeme náš pocit vlastnej nedokonalosti a prestávame si na sebe všímať to dobré a zosilnene vnímame to nedokonalé. Hľadáme to – a nachádzame to.

Ale aj to, čomu vravíme “ego”, má dve zložky – jednu prirodzenú, ktorá nám hovorí, kde končia hranice “ja” a začína “nie-ja”, a potom tú nadstavbovú, vovychovávanú spoločnosťou (“človek by mal/nemal…”, “to sa predsa (ne)robí… a pod.).

Je dobré sledovať svoje ego v jeho prejavoch – ale, prosím pekne, bez emócií. Proste registrovať, o čom jeho ťahy vypovedajú. Ak o niečom, čo nie je naše vlastné (skúsenosť, zážitok), môžeme pouvažovať, či tomu mienime aj naďalej veriť, alebo to radšej nahradíme nejakým iným postojom či presvedčením. Napríklad tak, že začneme zosilnene vyhľadávať v živote dôkazy pre to nové presvedčenie. (Teda nie, ako je staré presvedčenie neplatné, ale že platí niečo celkom iné. 🙂 )