Keď sústavne rozjímame nad pochybeniami iných, môže byť, že tým zanedbávame naše vlastné nevyhojené rany.

Bryant McGill

Niekedy v sebe máme nejaké nevyhojené poranenia, ktoré nás bolia do tej miery, že sa nimi odmietame zapodievať. Tvárime sa, ako keby žiadne neboli… Keď sa naša pozornosť náhodou potkne o tú spomienku, zabolí to – a tak začneme presmerovávať našu pozornosť na “bezpečné” veci – teda mimo nás. Začíname priam nutkavo sledovať, čo robia a hovoria a myslia si iní ľudia, či to robia “správne”, prípadne ich poúčame, aby nikomu ani nenapadlo, že aj my by sme mohli byť “predmet pozorovania”.

Lenže… vonkajší svet nezmeníme len tým, že ho zmeniť chceme, že mu robíme návrhy alebo pripomienkujeme a kritizujeme to, ako vyzerá! Vonkajší svet je prienik našich predstáv a predstáv všetkých ostatných. Pokiaľ budeme chcieť svoju energiu uplatniť len “tam vonku”, nebudeme mať veľký úspech a budeme sa cítiť nakoniec ešte zraniteľnejší, ešte ubolenejší.

Ak sa teda často pristihujete, že sa vyjadrujete k tomu, čo by mali/nemali iní ľudia robiť, hovoriť, myslieť si, skúste sa pozrieť, od čoho vo vašom vnútri vás sledovanie iných odvádza. Niekedy postačí uvedomiť si to a pripustiť, že tam nejaká bolesť je, aby sa rana začala hojiť; inokedy ešte nemáme energiu potrebnú na vyhojenie, ale pomôže nám, ak o rane budeme vedieť a stratíme bázeň z toho, že tam je.

Bez rán prešli životom len tí, čo sa nikdy nenarodili. 🙂

Reklamy