Keď si stanovujeme hranice a dožadujeme sa ich dodržiavania, tak sa staráme predovšetkým o seba, ale súčasne tým pomáhame ostatným porozumieť, čo považujeme za akceptovateľné správanie. Odrážame späť na nich to, čo nie je akceptovateľné, a tým im poskytujeme príležitosť pouvažovať nad touto informáciou a prípadne upraviť svoje správanie.

Donna Wood

Stretla som sa s presvedčením, že skutočne osvietený človek by nemal mať nijaké preferencie, nijaké hranice, mal by byť schopný prijať každého rovnako… Byť takýto vyvážený mi však príde ne-ľudské (alebo nad-ľudské). Kým sme len časť celku a nie celok ako taký, máme svoje hranice. Máme ich fyzické (niekde naše telo končí), máme ich psychické (máme istú povahu, isté talenty a isté preferencie) a máme ich aj emocionálne (nezamilovávame sa do hocikoho, ale len do “vhodného” objektu).

Požadovať od nás, aby sme v mene osvietenosti prekročili tieto hranice, je nereálne.Preto by sme sa sami nemali vystavovať zbytočnému tlaku a očakávať od seba, že budeme dokonalejší ako dokonalosť sama. Každý z nás má istý účel – a vzhľadom na ten účel má nejaké vlastnosti, schopnosti… a hranice. Prijmime to, zmierme sa s tým a postarajme sa, aby sme sa vo vlastnom živote cítili dobre a pohodovo, nie aby sa všetci ostatní cítili pohodovo v i živote. 🙂 Vyžadujme od nich, aby rešpektovali naše hranice – a na oplátku rešpektujme my tie ich… a hneď bude na svete o kúsok lepšie a Raj bude o kúsok bližšie k všednému dňu. 🙂

Reklamy