Potrebuješ akceptovať, že pre istých ľudí nikdy nebudeš dosť dobrý. Či to bude ich problém alebo tvoj, to záleží len od teba.

Bryant McGill

Nelám si hlavu nad tým, čo si kto o tebe pomyslí. Samozrejme, že túžiš po akceptácii a porozumení, a samozrejme, že nás bolí, keď nás niekto zradí, zavrhne alebo aj celkom jednoducho prekrúti naše myšlienky a slová… Ale to sú veci, nad ktorými nemáme kontrolu. Nemôžeme ovládať myslenie a správanie iných ľudí. Ich myslenie a správanie je ovplyvnené tým, aký život žijú a ako sami seba vidia, a len v malej miere tým, kto sme alebo nie sme my. Ak nás neznášajú, tak sme len “zástupný dôvod” za niečo, čo neznášajú vo všeobecnosti a na každom (vrátane seba a hlavne u seba)… a keby sme neboli my, nájdu si niekoho iného. Nie je to osobné – aspoň nie pre nás. Je to osobné pre nich.

Aj keď si to budeme pripomínať, znášať nepriazeň zo strany iných nebude o nič ľahšie. Môžeme si donekonečna opakovať, že bolesť, ktorú pôsobia iným, je len zlomok bolesti, ktorú pôsobia sami sebe… nepomôže to. Potrebujeme zatvrdiť svoje srdce a opakovať si, že pre niektorých ľudí nebudeme nikdy dosť dobrí, keby sme sa hneď aj rozkrájali na kúsočky… Dôležité je, ako sa k tomu postavíme. Či z toho urobíme problém pre nás, budeme nad tým bádať a snažiť sa vynájsť spôsob, ako sa predsa len votrieť do priazne niekoho, kto nás zjavne nemá rád, alebo si povieme “nie môj cirkus, nie moje opice”, a prenecháme problém im, nech s ním zápasia naďalej sami. Koniec-koncov, vnímajú nás ako problém pre seba len vďaka tomu, že túto oblasť nemajú v svojom živote v rovnováhe, že ich 1. zaujíma, 2. trápi a 3. rozčuľuje…

Odmietnutie je len presmerovanie – zalomenie trajektórie vo vašom živote. “Tudy cesta nevede,” ako hovorieval Václav Klaus. Náš život je tu pre nás, nie na to, aby sme ním ulahodili niekomu inému. Kedy z neho máme potešenie, nemá nič do činenia s názorom iných na nás – a ak má, tak to potom je náš cirkus a naše opice 😉 .

Všetci sme sa cítili niekedy v živote ukrivdení, ponížení, znevážení. Veľmi často sa vtedy stiahneme, nastavíme svetu želateľnú tvár a skrývame sa za ňou ako za maskou, za pancierom. To je chyba. Nezávisle od reakcií okolia na nás máme svoju hodnotu, svoj účel a svoju vášeň. Sme na svete, aby sme sa naučili vnímať ho ako úžasné, magické miesto plné zázrakov a hojnosti. Aby sme sa naučili vychutnávať si náš život. Nedovoľme, aby nám toto niekto iný pokazil… Keď nám ublížia, vezmime poranenie na vedomie. Neignorujme ho; je reálne. Ale nepotrebujeme sa v ňom máchať a znova a znova si ho pripomínať. Nedovoľme, aby nás poranenie alebo nepriazeň zatvrdili a zahnali za náš pancier. Miesto toho vyviňme porozumenie pre to, prečo poranenie cítime – a tým mu dovoľme vyhojiť nás, vyhojiť túto oblasť nášho života.

Reklamy