Len málokedy si uvedomujeme, že naše najosobnejšie myšlienky a emócie nie sú v skutočnosti naše vlastné. Myslíme v nejakom jazyku a obrazoch, ktoré sme však nevytvorili sami, ale sme ich prevzali od našej spoločnosti.

Alan Watts

V mnohých prípadoch si niečo myslíme alebo niečo cítime len preto, že to bolo do nás vovychovávané. Napríklad “keď si sám, bojíš sa”. Je to iracionálne. Prečo by sa niekto mal báť, keď nikde niet nikoho iného, kto by mu ublížil? Ale už tisícročia žijeme v tom, že sa bojíme samoty. Prečo? Lebo je to tak “lepšie”. Nemôžete vyberať dane/poplatky od človeka, ktorý sa hocikedy zdvihne a opustí situáciu. Nemôžete si vykolíkovať “svoj terén” u človeka, ktorý nijaký “svoj terén” nemá (jeden z problémov medzi západnou a rómskou civilizáciou). Nemôžete predávať niečo človeku, ktorý nie je naprogramovaný na to, že to potrebuje…

To isté platí aj pre emócie. Máme ich. Cítime ich. Ideme sa nimi zadusiť. Ale keby sme sa na to pozreli bližšie, sú len našou reakciou na naše predstavy – a predstavy sme prevzali od niekoho iného. Nazúril nás zlodej, ktorý sa nám vlúpal do bytu? Je to len reakcia na predstavu, že náš majetok je nedotknuteľný, pretože my predsa tiež nebabreme majetok iných. Ideme sa zblázniť od žiarlivosti? Je to len reakcia na našu predstavu o tom, že náš partner by mal mať oči len pre nás… Prežívanie emócie je reálne. Naozaj nás bolí. Ale dôvod, pre ktorý vznikla, a poznanie, že na takúto situáciu sa reaguje žiarlivosťou, sú do nás vovychovávané.

Mne vždy pomáha, keď ma niečo vytočí, položiť si otázku: vytáčalo by ma to aj vtedy, keby som bola sama na opustenom ostrove? Tam už nemáme pred kým “brániť” náš sebaobraz. Tam už niet nikoho, koho súhlasu alebo poľutovania by sme sa mohli dožadovať. Ak by sme sa na opustenom ostrove nezavzdušňovali, potom je najvyšší čas prestať sa zavzdušňovať aj tu. Alebo urobiť opatrenie, aby sme sa nabudúce už zavzdušňovať nepotrebovali. 🙂 Nie sme stromy, nemáme korene, a tak situácie môžeme opustiť. 🙂

Reklamy