Aby bol človek schopný pomáhať iným ľuďom, musí sa najprv naučiť pomáhať sám sebe. Mnoho ľudí sa utápa v myšlienkach o pomáhaní iným z čistej lenivosti. Sú príliš leniví pracovať sami na sebe, a súčasne je pre nich veľmi príjemné predstavovať si, že sú schopní pomáhať iným. Toto je klamanie a neúprimnosť voči sebe samému. Ak sa človek pozrie na seba na takého, aký je, nezačne premýšľať o pomáhaní iným ľuďom – bude sa dokonca hanbiť za to, že mu to prišlo na rozum. Láska k človeku, láskavosť či altruizmus sú veľmi krásne slová, ale význam dostávajú až vtedy, keď je človek schopný svojím vlastným rozhodnutím ich cítiť alebo necítiť, milovať alebo nemilovať, byť altruista alebo egoista. Až vtedy jeho rozhodnutie má hodnotu.

G. I. Gurdjieff

Veľakrát pomáhame iným z celkom zištných dôvodov: 1. ich stav “uráža naše oko”, narúša našu predstavu o tom, ako by dokonalý svet mal vyzerať, 2. plátame tým dieru v našej duši (komplex menejcennosti) tým, že sa cítime hodnotnejší a lepší ľudia, 3. chceme vyzerať dobromyseľne v očiach iných, pretože potrebujeme ich obdiv, 4. odvádza nás to od zapodievania sa našimi vlastnými problémami a bagatelizuje ich to, pretože niekto iný má “väčšie” problémy, alebo 5. spoločnosť pomáhanie iným považuje za istý stav osvietenosti a my chceme byť osvietení.

Pokiaľ z nejakého dôvodu cítite nutkanie “pomáhať iným”, nepomáhajte. Je to všetko len budovanie vlastnej výkladnej skrine. Skutočné “pomáhanie iným” sa deje vtedy, keď si ho ani neuvedomujete, keď niečo spravíte a ani vám nedôjde, že ste práve “pomohli inému”. Keď necítite potrebu z toho robiť tému. Idete, pomôžete a idete ďalej. A nevraciate sa k tomu v duchu, nerozoberáte to, nečerpáte z toho pocit vlastnej hodnoty a nerozprávate o tom s inými, aby vedeli, akí dobrí ste…

Pripomeňte si, že pocit, že treba “pomáhať iným” sa rodí z predstavy, že svet je nedokonalý, že je miesto nedostatku a ak vy dnes pomôžete niekomu, možno niekto neskôr pomôže vám, keď sa bude nedostávať vám… Je to ako kupovanie si odpustkov alebo predplácanie si priazne… ospravdlňovanie sa za svoju existenciu… a to je bod, v ktorom potrebujeme nasadiť. Čo na nás nám tak strašne nevyhovuje, že sa za to večne ospravdlňujeme – aj formou “pomáhania iným”? Je to na nás pravda, alebo len vovychovávaná predstava? Predstavy sa dajú hodiť cez palubu. Ak však nie je na nás skutočne niečo v poriadku, potrebujeme nájsť spôsob, ako to dostať do stavu, kedy s tým dokážeme bez problémov žiť. A potom čokoľvek urobíme, bude preto, že sme v mieri so svetom, a nie preto, že sme so svetom v konfrontácii.

 

Reklamy