“Skutočný priateľ vidí v tvojich očiach bolesť, kým ostatní vidia len úsmev na tvojich perách”

Ľudia, ktorých naozaj zaujímame, nás pozorujú oveľa ostrejšie ako ľudia, s ktorými sme len “spoločenskí”. Vyžaduje si to totiž odsunúť sám seba do úzadia a nastaviť sa na toho druhého – a to náhodný známy neurobí. Náhodní známi sa väčšinou zaoberajú sebou a tým, v akom vzťahu k nim ste vy, ale málokedy sa zaoberajú tým, ako sa skutočne cítite – najskôr len vtedy, keď sa obávajú vašej reakcie.

Ani falošných priateľov veľmi nezaujímame. Nemusia byť “falošní”, že by nám chceli zle – ale tiež sa prevažne zaoberajú sebou a nás majú len ako potvrdenie toho, že majú pravdu so svojím vnímaním seba. Takíto ľudia k nám chodia vylievať si srdce, ale keď si vy potrebujete vyliať srdce u nich, buď sa vôbec nedostavia, alebo vám neporozumejú.

Koľko priateľov máte “spoločenských” a koľko skutočných? Stačia vám tí skutoční? Pozor – nie je naším cieľom, aby všetci ľudia boli naši “skutoční” priatelia. To by museli byť všetci rovnakí – a svet by bol veľmi fádny, keby po ňom behal len jeden jediný typ človeka…