Niektoré veci, ktoré sme ako deti počúvali, v nás pôsobia ešte dnes a vyvolávajú v nás vtedajšie pocity malého dieťaťa, ktoré čelilo ťažkej situácii: obavu, malomyseľnosť, previnilosť, zahanbenie, zlosť, stratenosť, zúfalstvo, rezignáciu…  Vtedajšie dieťa nedokázalo povedať “to nie je pravda” alebo “nechcem, aby si so mnou hovoril(a) týmto tónom”. Postupom času sa naučilo veriť, že tieto vety sú pravdivé, a prevzalo ich do svojich presvedčení.

Tu je niekoľko príkladov takýchto viet, ktoré nám ešte aj dnes hovorí náš vnútorný kritik/Sudca, ak sa vedome nerozhodneme zmeniť svoje presvedčenia o sebe a svete:

  • a čo si myslíš, kto vlastne si?
  • to aj tak nezvládneš!
  • nepúšťaj sa do toho, nemáš na to schopnosti
  • deti nemajú chcieť, deti majú poslúchať!
  • na to si príliš blbý!
  • nepýtaj sa; v živote to už tak chodí
  • nerob taký cirkus!
  • pozbieraj sa!
  • ešte sa z teba zbláznim!
  • ty ma ešte privedieš do hrobu!

Na aké vyjadrenia otca, matky, učiteľov alebo niekoho dôležitého pre vás sa ešte pamätáte? Ako hovoríte sami k sebe, keď sa vám nevodí dobre? Nadávate si a ponižujete sami seba podobnými vetami?

Keď sa prichytíte pri takýchto myšlienkach, povedzte si nahlas “Stop! Takto so mnou nechcem hovoriť…” Napíšte si, ako by ste so sebou chceli miesto toho hovoriť a vyveste si to na viditeľné miesto.

podľa Roberta Betza

 

 

Reklamy