“Až vtedy, keď niečomu uverím, dostáva to schopnosť ublížiť mi. Takže ten, kto mi ubližuje, som ja sám – tým, že verím tomu, čo si myslím.”

Byron Katie

Iste, ak niečo počujem a poviem si “blbosť”, nezanechá to na mne takmer žiadny vplyv (okrem toho slabého, že som to počul a teda už o tom viem, hoci dovtedy som si to vôbec neuvedomoval). Ak však niečo počujem a začnem to považovať za pravdu, nie len za názor jednotlivca, “uverím” tomu a od toho okamihu to začne ovplyvňovať moje ďalšie vnímanie. Ak mi niekto povie, že som tlstá, a ja tomu “uverím” (=prijmem to ako možnosť), začnem sa sústreďovať na svoje tukové vankúšiky, budem si ich zosilnene všímať a v mojich očiach môj zadok narastie do dvojnásobných rozmerov… Takto funguje naše podvedomie.

Platí to v oboch smeroch – aj v tom pozitívnom. Kedysi mi moja slovenčinárka povedala, že mám mimoriadny dar reči a mala by som písať. Pretože to bola “osoba múdrejšia”, prijala som jej príbeh za svoj a nikdy som o svojej schopnosti písať nepochybovala – do tej miery, že keď ma jedna novinárka dusila, že neviem písať, tak som ju vyhlásila za hlúpu. 😉 Nedokázala vo mne vidieť ten talent, ktorý videla kedysi moja učiteľka…

Ale nie je to len o tom, čo o nás hovoria iní. Oveľa väčší zdroj poloprávd a názorov nosíme v svojej vlastnej hlave. Ak nekriticky uveríme všetkému, čo si sami o sebe hovoríme (myslíme), tak máme problém, pretože tak ako názor okoloidúceho, aj tieto predstavy sú väčšinou prevzaté od iných.

Čo z toho, čomu veríte (o sebe, iných, svete naokolo) vám nerobí dobre? Je to naozaj tak?