“Nie je tvojou úlohou meniť niekoho iného. Niekedy používame našu snahu naprávať iných ako výhovorku na to, aby sme sa nevenovali nášmu vlastnému rastu. To však nefunguje, rozčuľuje to a zbytočne nás to zdržiava. Zmeň, na čo sa sústreďuješ, a osloboď sa od obmedzení.”

Paul Boynton

Často v snahe nemusieť sa venovať rozoberaniu toho, čo nás desí alebo bolí vo vlastnom živote, venujeme sa radšej “pomáhaniu” druhým. Kompetentne im radíme, čo ako majú robiť, pretože my by sme to tak robili… a ignorujeme pritom, že oni nie sú my a majú iný život, nie ten náš vlastný. A ignorujeme aj to, že keby sme nemali niečo nevyriešené u seba, nebudeme sa toľko venovať “pomáhaniu” im.

Ak je človek sebestačný a dôveruje sám v svoje schopnosti, má tendenciu dôverovať aj v schopnosti toho druhého – verí, že ten druhý si dokáže poradiť aj sám. Môže povedať, ako veci vidí on, ale nedáva návrhy a nevnucuje riešenia – a už vôbec nevyslovuje hodnotenia postupu toho druhého. To preto, že dôveruje jeho schopnosti pomôcť si sám. Vychádza z modelu “ja som to zvládol” -> “aj iní to dokážu” -> “všetci to dokážu” (tomu zovšeobecneniu sa len ťažko vyhneme, je to vstavaná črta nášho myslenia). Pokiaľ niekto babre život iných ľudí, vychádza z modelu “nezvládam to” -> “ani iní to nebudú zvládať” -> “nikto to nebude zvládať”. A odtiaľ je už len krôčik k predstave “tým, že im radím a pomáham, som veľký a mocný guru stojaci vysoko nad nimi” .

😉

Takže nabudúce, keď vás začne mykať, že idete naprávať život alebo hlavu niekoho iného, zastavte sa a spýtajte sa, čo vo vašom vlastnom živote by potrebovalo napraviť a vám sa do toho nechce alebo sa toho desíte. Nepremietajte svoje strachy do života iných a nesnažte sa ich ošetrovať tam, pretože v tých iných životoch nie sú – sú to len hologramy vášho podvedomia a jediná ich reálna podoba je vo vašom vlastnom príbehu.

A pokiaľ vy sami máte tendenciu bežať s každou otázkou k veštcovi, priznajte si, že žiť svoj život podľa rád iných značí odovzdať kontrolu nad ním do rúk niekoho iného – a navyše zakrnieva vaša vlastná schopnosť robiť tie pre seba najvhodnejšie rozhodnutia.

Viem, neznie to zrovna v kresťanskom duchu všeobjímajúcej lásky (v rámci výhradne vlastnej viery) a pomoci blížnemu svojmu (aby som sa nabudúce mohol ja dožadovať pomoci od neho), ale je to nesmierne oslobodzujúce, pretože to nepredpokladá, že niekde inde na svete sa nájde niekto iný, kto vie lepšie ako my, ako žiť náš vlastný život – a teda že sme babráci. Nie sme. Každý z nás je zvrchovaným majstrom na svoje vlastné výzvy a na svojich vlastných démonov. Nepotrebujeme, aby nám niekto do nášho života napchával ešte aj tých svojich. 🙂

Ak vás téma zaujala, na Eprakone je toltécky pohľad na tému babrania života iných.

Reklamy