Zakaždým, keď si odpoviem na otázku “Kto som?”, odpoveď nutne bude čiastková a obmedzená. A to aj vtedy, keď sedím na otvorenom priestranstve a cítim sa spojený so všetkým životom. Aj to prejde a čoskoro sa budem cítiť ako odtrhnutý úlomok, dôkaz svojej nenávratne pokrivenej ľudskej povahy.

Susan Thesenga

Máme povahu. Časť z nej radšej nevidíme, s časťou sa identifikujeme a nosíme ju ako svoju “výkladnú skriňu”. To nás však neobmedzí automaticky len na túto výkladnú skriňu – sme aj ten priestor, kde sa všetky tie vystavované veci skladujú a kde ležia možno zapadnuté prachom a opradené pavučinami, než ich vytiahneme na svetlo božie a nádherne naaranžujeme, aby yzerali ako niečo, čo možno závisieť… Sú tam aj veci, ktoré nikdy nevytiahneme na svetlo božie, ba možno sme už dávno zabudli, že tam sú… Zapadnuté toľkými vrstvami prachu, že ich už nevidno.

Ale keď v noci zhasneme svetlo a nie je nás vidno… prestávame existovať?

Skutočná sloboda začína v tom okamihu, kedy sa na svetlo božie vynorí niečo z tých vecí, ktoré sme ukázať nechceli, a my bez hanby alebo výčitiek svedomia pripustíme, že “aj toto som ja”. Nie preto, že chceme vyzerať osvietenecky, ale preto, že sme pochopili, že sme len zbierka vlastností a tie sa v rôznych situáciách prejavujú rôzne – niekedy ako oslnivá žiara, inokedy ako hnedý, zaváňajúci fekál.

Tá istá vlastnosť, dva protichodné prejavy. Presne to sme – jednota toho najrozličnejšieho, často protichodného. 🙂