To, že niekto vystupuje asertívne, ešte neznamená, že má aj pravdu.

Carola Arcadia

Mnohokrát za život sa stretneme s niekým, kto vystupuje náramne sebavedome, ale pritom zo seba súka nezmysly. A ľudia miesto toho, aby počúvali, čo hovorí, sú fascinovaní tým, ako hovorí a vystupuje. Prehliadajú zjavné rozpory v jeho slovách (prípadne medzi slovami a skutkami), hľadajú zdôvodnenia pre jeho nelogické vyhlásenia a keď sa ozvete, začnú vás neznášať, prípadne vás verejne ukameňujú.

Prečo? Nuž, časť z nich je v svojej podstate natoľko neistá, že stačí, aby niekto vystupoval s istotou, a oni sa automaticky podriadia. Sú to vnútorne malé deti, ktoré nedostali šancu dospieť, a tak potrebujú niekoho do roly “rodiča”, čo by ich vodil za ručičku.

Ale sú aj iné dôvody, prečo sa ľudia zhlukujú okolo asertívnych hlupákov. Jeden z nich pekne zachytáva citát “hlúpi ľudia sú plní sebavedomia, kým múdri ľudia sú plní pochybností”. A tak počujeme hlavne tých hlúpych, pre ktorých je vždy všetko jasné, čierne alebo biele, kým tí premýšľaví potrebujú čas na to, aby si urobili názor a overili, že ustojí… Keď iní hlúpi ľudia vidia, že títo sa ozývajú, tak sa pridajú – a po chvíli všade počujete len hlasných hlupákov a spoločnosť sa nastaví na to, že to je “spoločenský štandard”. Nabehnú médiá, vysielajú ich vo všetkých programoch, zlomyseľne komentujú a cítia sa pritom nadradene (ďalší prejav absencie múdrosti) a nakoniec sa stáva celospoločenským pravidlom, že hlavne máš byť hlasný a sebaistý a viditeľný a je jedno, čo budeš tliapať.

Ďalším možným dôvodom je, že keď niekoho nemôžeme oslovovať silou svojej myšlienky, ešte vždy ho môžeme osloviť silou našej emócie. Istí ľudia reagujú na myšlienky, iní na emócie a ešte iní na predstavy. Ak aj nedokážem osloviť tých mysliacich, pokiaľ hovorím dostatočne silno, začujú ma aspoň tí cítiaci a predstavujúci si. Nebudú rozoberať, čo hovorím, pokiaľ sa budú pri mne cítiť dobre, alebo na nich moje slová prenesú gigantické a supermanovské obrazy. A tak, kým hlasný hlupák hovorí, mysliacemu klesá sánka v nemej hrôze, kým cítiaci sa cíti konečne pochopený a predstavujúci dostáva podnety pre svoje vlastné predstavy.

Každý hovoriaci má nejaké publikum, ktoré oslovuje. Ak neoslovuje nás, tak jednoducho do jeho publika nepatríme.

Nabudúce, keď nás zarazí nejaký hlasný hlupák, miesto toho, aby sme sa spravodlivo rozčúlili nad jeho existenciou 😉 , pozrime sa na reakciu okolia. Dychtia po jeho slovách? Nemajú preto náhodou znížený pocit vlastnej hodnoty? Alebo reagujú na emócie, ktoré im sprostredkuje? Alebo jeho emocionálny náboj posilňuje nejakú predstavu, ktorú majú? Prípadne ich jeho flagrantná debilita nepokryte štve? Tým, že si na to odpovieme, premenili sme rozčuľujúci zážitok, nad ktorým nemáme kontrolu, na lekciu o tom, ako funguje svet – a ešte sa navyše naučíme aj niečo o nás, ak sa v niektorej z tých reakcií okolia nájdeme.