Povedať niekomu, kto sa práve trápi, “nenechaj sa tým poničiť”, je ako povedať niekomu, komu práve vrazili nôž do brucha, “prestaň krvácať”.

Niekedy veľká dávka súcitu bez komentáru je to najlepšie, čo môžete poskytnúť.

Lisa Prosen

Takto povedané je to zjavné – ale ako často vyjadrujeme svoj súcit tým, že pitveme donekonečna situáciu (a predlžujeme tým utrpenie dotyčného), alebo dávame rady typu “netráp sa”, ktoré ho navyše ešte aj naštvú?

Prečo to robíme? Najčastejšie z pocitu viny. Cítime sa vinní za to, že nám je lepšie ako jemu. Ale to nie je náš život – je to jeho život a to utrpenie je jeho súčasťou. Pomôžme mu radšej sa z toho rýchlo vyhrabať, ale tiež nie príliš rýchlo – veľké traumy si vyžadujú čas na smútenie a spracovávanie, inak sa nám vrátia neskôr späť vo forme samonastolených obmedzení…

Niekde som čítala, že “plece a ucho sú tie najlepšie veci, ktoré človek môže ponúknuť niekomu, koho život zrazil na kolená”.

Reklamy