“Čím viac ťa niečo vytáča, rozčuľuje, desí alebo odpudzuje, tým viac je to pre teba určené. Keď ťa to prestane vytáčať, prestáva to byť potrebné, pretože svoju lekciu si práve absolvoval.”

Bryant McGill

Hovoríme tomu “zákon rezonancie”. Ak niečo v nás rezonuje s danou situáciou, všimneme si ju. Ak niečo v nás silno rezonuje s danou situáciou, predstavuje to pre nás nejaký minulý zážitok, presvedčenie alebo postoj, ktoré nás v niečom obmedzujú.

Kedysi som kdesi čítala jednu vetu, čo mi to hodne osvetlila: “To, čo ťa vytáča, ťa vytáča preto, že si presne také správanie sám nedovoľuješ nasadiť.” Čiže obmedzujeme sa (pretože niekto nás vychoval v tom, že “to sa nerobí”, alebo sme sa podobným spôsobom v minulosti spálili a už sa spáliť nechceme) a neumožňujeme si reagovať tak. Ale ak si niečo neumožňujeme, vytvárame si samonastolené obmedzenia. Ak si poviem, že “je neutekám pred nikým a ničím”, vydrží mi to až do okamihu, kedy za mnou pobeží hladný lev – a potom buď zruším samonastolené obmedzenie, alebo naňho budem rozčúlene vykrikovať z obláčika číslo sedem, ako sa tam bude blažene vyvaľovať s plným bachorom…

V živote môžu nastať situácie, kedy budeme musieť nasadiť správanie, ktoré pre nás bude neobvyklé. Je nebezpečné, ak sa pritom nebudeme vedieť vysporiadať so samonastolenými obmedzeniami. A preto nás situácie, do ktorých sa dostávame, upozorňujú cez silnú emocionálnu reakciu na to, že tam je nejaká vec/presvedčenie, ktoré stojí za preskúmanie.

Len čo samonastolené obmedzenie odstránime, prestávame na dané situácie emocionálne  reagovať – ešte ich môžeme vnímať a istotne sa o ne z času na čas potkneme, ale keďže už nás nevytočia, pokrčíme plecami a vezmeme ich na vedomie ako “podivuhodný fakt”a nič viac. To je znamenie, že sme už toto samonastolené obmedzenie prekonali.

Kde máte vy vaše samonastolené obmedzenia? Aké situácie vás rozčuľujú, vytáčajú a urážajú? Na akom presvedčení sa zakladajú? A o čo vás to presvedčenie ochudobňuje?

Reklamy