Keď si robíme úsudok o niekom inom, majme na pamäti, že ho vlastne vôbec nepoznáme. Vidíme z neho len tú časť, ktorú sa nám rozhodol ukázať – a to nemusí byť vôbec jeho podstata. Veď aj my máme situácie, v ktorých nastavujeme svetu masku a  nie našu skutočnú tvár. Obvykle to robievame preto, aby sme mali pokoj, aby sme nepôsobili iným ľuďom nepohodu alebo aby sme sa neodlišovali a oni sa nám nezačali vyhýbať. Samota je základný ľudský strach, ale v konečnom dôsledku sme v každom okamihu sami. Sami sebou, sami so sebou, sami s našimi problémami. A podobne aj iní ľudia. Majú svoje vlastné osudy, majú svoje vlastné skúsenosti a keď sa správajú pre nás nepochopiteľne, tak je to len z jediného dôvodu – že tie ich motívy nechápeme.

Rešpektujme ľudí takých, akí sú. Každý človek je unikát a ako taký je nenahraditeľný a jedinečný. Nemusí nám byť príjemný – ale veď tiež nemusíme tráviť čas v blízkosti niekoho, kto nám je nepríjemný… Môžeme situáciu opustiť, alebo môžeme popracovať na svojom vnímaní situácie tak, aby sme pochopili, prečo je taká, aká je.  Len čo chápeme, prečo sa daný človek správa určitým spôsobom, prestávame ho posudzovať a odsudzovať a začíname mu rozumieť. Rozumieť ešte neznamená automaticky “mať rád” – ale znamená to, že nás prestáva rozčuľovať a prestávame jeho správanie brať osobne.

Ktoré veci vás rozčuľujú na iných ľuďoch? Rozčuľujú vás tie isté veci aj na vás? Dopúšťate sa ich aj vy?