“Všetky pochybnosti prestanú, keď nájdeme pochybovateľa a ich zdroj. Nemá zmysel odstraňovať pochybnosti jednu po druhej. Ak jednu pochybnosť odstránime, vznikne nová a budeme mať pochybností bez konca. Ale ak pohľadáme zdroj pochybnosti a zistíme, že pochybovateľ vlastne neexistuje, všetky pochybnosti prestanú.”

Ramana Maharshi

Veľa z toho, čo berieme za svoje vlastné myšlienky a postoje, si myslíme len preto, že to do nás bolo vovychovávané. Že to mysleli naši rodičia a spoločnosť okolo nás – a tak sme sa naučili, že “takto sa myslí”. Už to prijímame ako program, ktorý riadi naše vnútorné prežívanie.

Ale ak sa poctivo spýtame “prečo si myslím XY?” alebo “odkiaľ mám presvedčenie, že…”, možno zistíme, že sa pochybnosť ani presvedčenie nezakladajú na nijakej našej osobnej skúsenosti. Že sú to len názory na to, ako by sme mali veci vnímať. Takáto “pochybnosť” potom nemá pochybovateľa – nevieme označiť, kto pochybuje. My to nie sme. Naši rodičia? Naši učitelia? Mali takúto skúsenosť oni – alebo sa to dozvedeli podobnou cestou ako my a nikdy to nespochybnili?

Najlepší spôsob, ako sa vysporiadať s pochybnosťami a predsudkami, je spochybniť 😉  ich platnosť. Je to skutočne tak? A keby to tak skutočne aj bolo, čo najhoršie sa mi môže stať?

Pochybnosti plynú z toho, že si nevieme predstaviť vývoj situácie. Ak si však urobíme scenáre na dobrý i zlý vývoj, nepotrebujeme pochybnosti. Máme plán A a ak ten zlyhá, tak potom máme ešte aj plán B. A niekedy aj C a D a E. Nič nás nezaskočí, nepracujeme s neznámym, len s neurčitosťou.