Dnes som na fejsbúku objavila niečo, čo musím dať aj sem, celkom mimo poradia a rámca:
Keď si myslíte, že to máte ťažké, pozrite sa na tento obrázok sýrskeho chlapca, ktorý spí pri svojich rodičoch, a pravdepodobne zmeníte uhol pohľadu:
Najnovšie komentáre:
 | Martin komentoval Realita iných nemusí byť naša… |
 | Helar Sun Belangelo komentoval Cvičenie: odhaľ skrytú bo… |
| Helar Sun Belangelo komentoval Čo dovolíš, to bude pokra… |
| Helar Sun Belangelo komentoval Pripomeňte si priority |
| Helar Sun Belangelo komentoval Cvičenie: Hľadaj, čo chceš… |
| Helar Sun Belangelo komentoval Cvičenia: Mám ťa rád a odteraz… |
| Helar Sun Belangelo komentoval Vzory obmedzujú |
| Helar Sun Belangelo komentoval Nezhltni návnadu |
| Helar Sun Belangelo komentoval Pole mieru |
| Helar Sun Belangelo komentoval Kedysi ťa skritizovali… |
| Helar Sun Belangelo komentoval Cvičenie: Načúvajte sami … |
| Helar Sun Belangelo komentoval Načúvaj svojej intuícii |
 | Aprielka komentoval Cvičenie: Aj ja zavážim! |
| Helar Sun Belangelo komentoval Zbytočné závažie |
| Helar Sun Belangelo komentoval Nie je posudzovaním mať o… |
Boslaal - meditácie a pathworking pre osobný rast 
29. októbra 2014 at 13:14
och :((((( mordor v Syrii, o tom som aj minule pisala ohladne negativity, ja som sa zasa nevedela vyrovnat s videom ukamenovania jednej zeny…moj tatko to dal na FB len ako temu, bez videa, potom mi poslal v sprave to video s tym ze jeho to strasne nasralo…ja som si to teda kukla a mna ne ze to nasralo, mna to totalne ochromilo, doteraz to neviem rozdychat 😦
Páči sa miPáči sa mi
29. októbra 2014 at 13:23
Ja už celé mesiace fungujem bez telky, správ a podobne. Takéto veci veľmi ťažko spracovávam a preto ich radšej nesledujem. Možno sa to niekomu zdá ako strkanie hlavy do piesku, ale momentálne by mi to veľmi ublížilo.
Páči sa miPáči sa mi
29. októbra 2014 at 23:06
to uplne chapem
Páči sa miPáči sa mi
29. októbra 2014 at 19:10
Neviem, ale mám veľkú nedôveru k médiám. Mám pocit, že sú zodpovedné za manipuláciu ľudí, kultúru strachu a vnucovanie povrchných hodnôt. Okrem toho mám pocit, že všetky tie konflikty a vojny nám ukazujú vo všelijakom svetle, len nie v tom pravdivom. O tom, čo sa tam skutočne deje, sa z médií určite nedozvieme. Preto som zaťatý odporca médií, niekoľko rokov som nevidela telku, nečítala noviny, pripadá mi to ako mrhanie časom, a je to dobré akurát na vymývanie mozgov(výnima dokumentárne filmy a niektoré umelecké).V podstate som mimo diania a niekedy tým ľudí dobre pobavím. ( Teraz trošku odbočím, a neviem, či sa to hodí, ale nedá mi nespomenúť, čo sa dnes stalo- išla som so spolužiakmi cez Václavák v Prahe, tam premietajú na monitore foto Václava Havla. Spýtala som sa spolužiaka- Čecha, či je dobrý prezident. Na to výbuch smiechu, ja som nechápala, čo také vtipné som povedala. Napokon mi spolužiačka ozrejmila, že je už dávno mŕtvy a prezidentom je niekto iný:) A takúto príhodu som na gympli mala aj s Jacksonom:)
Okrem toho, možno to vyznie drsne, ale keď si to vezmeme takto- Slovák uvidí takéto video, takúto foto a pod., normálneho človeka to asi naserie, rozplače, rozhádže, ochromí…Načo je to ale dobré? To všetko sú negatívne pocity, ktorých už aj tak máme dosť. Ale hlavne, čo s tým môžeme urobiť? Je v našich silách niečo na tom zmeniť?
Páči sa miPáči sa mi
29. októbra 2014 at 19:50
Skús na to pozrieť inak. Je jedno, ako stojíš k svetu a médiám a podobnému. Ale len čo vidíš niečo takéto, tvoje vlastné problémy sa vytrácajú… Je to ako referenčný bod, ktorý môžeš použiť zakaždým, keď si myslíš, že ti je najhoršie na svete. A je jedno, či je fotka pravá alebo fejkovaná, hlavná vec, že ti pomôže dať na pravú mieru tvoju vlastnú bolesť. Bez takýchto referenčných bodov by sa nám naše osobné drámy zdali vždy najväčšie na celom svete a zožrali by nás zaživa. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
30. októbra 2014 at 19:14
Ja rozumiem:) Len proste mne nejako takéto veci “môže to byť ešte oveľa horšie, tak buď rád” nerobia dobre, ale to som ja. Možno je to aj preto, že sama som bola takýto príklad pre iných (som adoptovaná a zdravotne postihnutá).
Páči sa miPáči sa mi
29. októbra 2014 at 22:41
a kto to ma menit ked nie my?moze sa zadat pohodlnejsie radsej nic nevediet, ale ked mam raz pod plombou kaz, nijako si nepomozem tym ze sa o nom co najdlhsie nedozviem. ten kaz tam bude nadalej. a mna ten zub casom rozboli tak, ze budem nutena vziat ho na vedomie.
Páči sa miPáči sa mi
29. októbra 2014 at 23:41
Meniť to bude ten, čo bude cítiť potrebu to meniť. 🙂 Nie každý a nie zakaždým. Všetci máme svoj vlastný “program”, ktorý tu v hmote zbiehame. Niektorí menia, iní akceptujú, iní zapríčiňujú to, čo tí prví menia… a tak Všetko-čo-je robí všetko-čo-sa-dá. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
30. októbra 2014 at 1:03
tak to ja budem v tomto pripade rozhodne menic, lebo citim velku potrebu toto zmenit.
Páči sa miPáči sa mi
30. októbra 2014 at 6:50
Akým spôsobom to môžeš zmeniť? Ako chceš z celého sveta povymetať negatívne javy?
Páči sa miPáči sa mi
30. októbra 2014 at 8:49
Matrioshka ich nemusí povymetať z celého sveta. Stačí, keď ich bude vymetať zo svojho okolia. Tým mení rovnováhu a pretože Všetko-čo-je obsahuje aj negativitu, negativita sa presunie niekam inam a vyrovná nerovnováhu. Možno nie tým istým prejavom, ale iným prejavom… V staroveku sa bojovalo a na bojovom poli ľudia zomierali ako muchy. Dnes sa síce tiež bojuje, ale nie v tom rozsahu, a tak ľudia zomierajú ako muchy na dopravné nehody, drogy a civilizačné nemoci. Rovnováha medzi “žiť” a “nežiť” sa udržiava iným spôsobom. Dnes už vieme liečiť aj tie civilizačné choroby do istej miery a tak ľudia “zomierajú” nalepení na mobil alebo PCčko a zbavení “živých” kontaktov s okolím. Aj to môže byť len vývojový krok… krok k uvedomeniu si, že vlastne všetko “tam vonku” môže byť len binárny signál v našom mozgu, aj tá skutočnosť, že “sme telo”. 😀
Páči sa miPáči sa mi
30. októbra 2014 at 10:11
Negativita sa presunie niekam inam? Kam?
Parafrázujem Anthonyho de Mella – Vďaka ti, Bože, že si zariadil, aby bomby padali na druhú časť mesta 🙂
Sama hovoríš, že negativita vyrovnáva pozitivitu, takže ako takej sa nie je možné jej zbaviť. Negativita má sekundárne účinky na ľudí a tie majú ešte rozsiahlejšie následky, ako jej primárny prejav. Ľudia, ktorí sledujú fotky alebo video produkujú obrovskú vlnu emócií, energie s určitým nábojom, núti nás porovnávať, zaujať stanovisko podľa vovychovaných vzorcov, reagovať, strácať istotu.
Rozčuľujeme sa nad správami, ktoré nám média podsúvajú a nevnímame krik týraného dieťaťa z vedľajšieho bytu. Kde končí spasiteľský komplex a začína zasahovanie do priestoru inej ľudskej bytosti? Máme dostatok relevantných informácií, aby sme vedeli zhodnotiť skutočný stav alebo je to naša interpretácia na základe dodaných symbolov?
Teraz nemám na mysli, že máme byť bezcitní a sebeckí. Len ma zaujíma, ako sa dá bojovať proti negativite.
Páči sa miLiked by 1 person
30. októbra 2014 at 9:21
Aha, čo som pred chvíľkou našla – k tejto diskusii i iným do budúcnosti:
Páči sa miPáči sa mi
30. októbra 2014 at 10:12
Nie vsetky. Momentalne by som chcela vymiest jav nabozenskeho fanatizmu, v dosledku ktoreho sa ludia menia na monstra, ktore tyraju inych ludi. Rozmyslala som ako to mozem ovplyvnit, jedna vec je to ze to nekompromisne neakpceptujem a nebudem akceptovat vo svojej hlave a vo svojom postoji. Co sa tyka konkretnosti, zamyslala som sa nad tym ze si dam prerobit auto na plyn, ti teroristi, ktori tyraju ludi maju moc a financnu nezavislost vdaka rope z obsadenych ropnych poli, tu potom predavaju na ciernom trhu, v podstate si nemozem byt ista ci im zakazdym ked tankujem neposlem nejaky ten centik na ich ucet. dalej som si vedoma ze by som mala poriesit si osobne vlastnu energiu, ktora ma spaja s touto temou. Tak to su zatial mooje napady, akym sposobom momentalne menit. Nic ine ako menit mi totiz nezostava, kedze akceptovat toto odmietam.
Páči sa miLiked by 1 person
30. októbra 2014 at 10:36
Videla som na FB fotku bojovnicky kurdskej zeny, ktora sa postavila proti tyranii so zbranou. Musela byt ochotna zobrat cast negativity na seba a ist zabijat. Na druhej fotke drzal jej hlavu terorista z IS odseknutu mecom. Ta hlava sa usmievala. Zomrela v uplne inom rozpolozeni ako ta druha zena, ktoru ukamenovali. Nie je smrt ako smrt. Ta druha co sa snazila akceptovat, nemenit, neprotivit sa dopadla omnoho horsie, sialeny strach, bezmocnost a utrpenie bolo to co musela prezit. Niekedy to naozaj nie je dobra volba nevsimat si, nazasahovat, niekedy treba zozbierat silu a odvahu a postavit sa na odpor. Pouzit svoju moc proti tomu co sa nam nepaci, niekedy sa to oplati.
Páči sa miPáči sa mi
30. októbra 2014 at 11:16
Pozor, aby sme sa nedostali do pasce typu “toto je správne a toto už nie je správne” (alebo “spravodlivé”, “rozumné” alebo aké). Fakt je taký, že pozitivita aj negativita sú len dva póly na jednej osi, ktorú keď zatočíme do kruhu, tak vlastne totálna negativita je začiatok pozitivity a totálna pozitiviita je začiatok negativity. Oboje – pozitivita i negativita – sa dajú vnímať len vzhľadom na nejaký referenčný bod, ktorý si ale určujeme sami… Bez toho referenčného bodu sa tejto osi hovorí “život”.
Matrioshka, tá žena, ktorú ukameňovali, sa o to postarala svojím prístuom (už len tým, že sa toho ukameňovania zúčastnila, čo bol dopad série jej rozhodnutí v rokoch predtým). Tá žena, čo prišla o hlavu, o ňu tiež príšla následkom série vlastných rozhodnutí. Nech ma to hocijako bolí ako prejav, na úrovni pod tým je čistá kauzalita, ktorá nemá “dobré” ani “zlé”. A Jari, to “na druhú stranu mesta” je tiež referenčný bod. 🙂
Ja za seba sa snažím pochopiť, ako veci spolu súvisia. Nie preto, aby som ich menila (dopad zmien si neviem ani len namodelovať, takže neviem posúdiť, nakoľko sú sebecké a nakoľko osvietenecké), ale spolieham sa, že ak budem poznať zákonitosti, budem sa vedieť v budúcnosti racionálnejšie rozhodovať. Zmením niečo v svojom vlastnom okolí. Nemusím meniť svet. Keď každý zmení niečo v svojom okolí, vzniknú celkom nové podmienky a systém sa prepočíta do novej podoby. Nemám ani potuchy, či bude príjemnejšia alebo hodnotnejšia ako toto, čo je teraz, ale viem, že sa v nej bude rovnako žiť a umierať, čiže aj “pozitivita” aj “negativita” v nej budú znova zastúpené.
Z vlastnej skúsenosti: párkrát som sa dobre nasrdila a bola som absolútne negatívna na niektorých ľudí. Vynieslo to u mňa na povrch veci, s ktorými sa potom dalo pracovať – a v konečnom dôsledku vďaka negativite som dostala do života viac pozitivity. 🙂 Všetko je len podnet, ktorý vedie k nejakému dôsledku. 🙂
Páči sa miLiked by 1 person
30. októbra 2014 at 11:24
Na druhú stranu mesta JE referenčný bod, ale hlavne je to iba presunutie negativity zo mňa na niekoho iného 🙂 Lenže keď nebudem mať tento problém, budem mať nejaký iný.
Matrioshka, prejsť na auto na plyn nič nerieši, lebo aj plynové auto potrebuje na zážeh benzín. Riešenie je vôbec nepoužívať motorové vozidlá, ktoré jazdia na ropné produkty, takže hor sa na železnice, električky a bicykle.
Páči sa miPáči sa mi
30. októbra 2014 at 11:31
Nuz ano, netvrdim ze najdem okamzite riesenie, ktore to vyriesi.
Páči sa miPáči sa mi
30. októbra 2014 at 11:29
ved viem ze kauzalita, ved prave o nej hovorim. netreba definovat dobre a zle vo vseobecnosti, ale vo vztahu k sebe to musime robit ( minimalne z casu na cas). Nie som sice ani jednou z nich, ale tym ako sa ma to dotklo, asi mam s oboma tymito zenami nieco spolocne. Riesim moment v ktorom obe zomreli a ako sa asi citili. Podla toho co sa prenieslo na mna v prvom pripade, je to diametralny rozdiel toho co sa prenieslo na mna v druhom pripade. V tom druhom pripade je to silny pocit TOTO V NIJAKOM PRIPADE NIE JE V PORIADKU PRE MNA OSOBNE A JE TO ZLE. Nech to univerzum pre seba vyhodnoti ako chce, mam potrebu mu odo mna osobne za toto poslat dislike, neziadam nic ine ako len nech ho teda zaradi do suboru vsetkych ostatnych komentarov, bola by som rada keby vysledok bol ten ze vo vacsine sa teda zhodneme na tom ze TOTO SI NEPROSIME.
Páči sa miPáči sa mi
30. októbra 2014 at 11:37
Riešiš skutočne “moment, v ktorom obe zomreli”, alebo riešiš ich pocit bezmocnosti voči niečomu väčšiemu ako ony? Neschopnosť uhrať si svoju potrebu? Pretože mne to príde skôr ako to druhé a môže to súvisieť s niečím, čo práve sama spracovávaš.
A jedným si buď istá: keby Univerzum nepotrebovalo aj túto tvoju reakciu, tak ju nemáš. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
30. októbra 2014 at 12:59
ne riesim tu emociu, ktora sa na mna preniesla v suvislosti s momentom ich smrti. V prvom pripade som citila sice lahky smutok, ale ok viem sa s tym vyrovnat. Nijaka bezmocnost. V druhom pripade, sialeny strach a bezmocnost. Je pravda, ze toto co sa prenieslo v tom druhom pripade, je emocia ktora sa u mojho tatka prejavila ako silny hnev (asi to zavisi od toho ako sa k tomu clovek stavia)ja som sa dost stotoznila s tou zenou. Viem ze by sa to iste mohlo stat aj mne, staci malo, nenazbierat dost odvahy k tomu aby som urobila rozhodnutie a branila sa. Mozem sa pred tym ukryvat, mozem vyuzivat taktiku vyhybania, mozem oddalovat ten moment utoku kolko chcem. Existuju momenty, ked jedina moznost ako sa vyhnut utrpeniu je zautocit. A ano suvisi to s tou bezmocnostou, vtedy clovek akoby sa snazil stratit ale neda sa stratit a zmiznut, kusok teba v tej situacii zostane.
Páči sa miPáči sa mi
30. októbra 2014 at 12:41
Prečo chceš poslať dislike Universu? Veď on len na všetkom bez protekcie uplatňuje zákon príčiny a následku. Dúfam, že sme už prekonali predstavu, že sa niekde niekto zabáva na tom, aké pestvá nám vymýšľa, aby nám urobil zle. Je to len polievka, ktorá v konečnom dôsledku chutí podľa prísad, ktoré sme do nej nahádzali. Keď sme tam šupli kilá soli, nemôžeme sa hnevať na polievku, že je slaná.
Riešiť moment, ako sa cítili keď zomierali neodporúčam riešiť. Tá energia má veľkú silu a ja som to zažila na vlastnej koži.
Jedného dňa som otvorila noviny a v nich bola na titulnej strane správa o Concorde vo Francúzsku, ktorý sa zrútil krátko po štarte a zahynuli v ňom všetci cestujúci. Zareagovala som rovnako, ako ty teraz. Celé dopoludnie som rozmýšľala nad tým, ako sa asi cítili pasažieri v okamihu, keď vedeli, že smrť sa blíži. Bola som toho plná. Trvalo iba niekoľko hodín, kým mi Univerzum splnilo moje želanie okúsiť identický pocit. Na diaľnici pri Lago di Garda, v najrýchlejšom pruhu sme osobným autom narazili do dodávky, ktorá mala kolíziu pred nami a ostala stáť krížom cez cestu. Asi 100 metrov a neviem koľko sekúnd trvalo to poznanie, že ideme do náručia smrti. Prvé, čo mi napadlo, keď som sa uvedomila oskalpovaná pod sedadlom, že som dostala to, čo som si priala.
Odvtedy som veľmi opatrná a plne vedomá ohromnej sily zámeru.
Páči sa miPáči sa mi
30. októbra 2014 at 13:03
preco? pretoze sa mi to nepaci. Nie ja nechcem zazivat take pocity, uz som ten pocit zazila ked som si kukla to video. To mi staci, ja mam jasno. Nepotrebujem si ho ujasnovat. Chapem a odmietam.
Páči sa miPáči sa mi
30. októbra 2014 at 13:28
este jednu vec nechapes spravne ja sa na univerzum (na polievku) nehnevam ze je slana. Len mi je jasne ze slana polievka mi nechuti. Nebudem tu chut skumat dalej, nie je to vobec potrebne, mozem to otacat ako chcem je slana prilis, nebudu to moje chutove pohariky, ktore sa budu prisposobovat. Bude sa musiet prisposobit recept. Ak ju budem varit ja budem sledovat ci mnozstvo soli je primerane. Ak ju bude varit niekto iny a uvidim, ze sype navyse asi sa mu postavim do cesty a zrevem NEOPOVAZUJ SA PRIDAT DALSIE ZRNKO ALEBO SI JU ZOZER SAM! Mozno to bude posobit nahnevane, ale ja dufam ze to bude ucinne a dalsiu sol tam neprida, moze si potom klopkat na hlavu a spochybnovat ci to bolo treba, to mi je fuk.
Páči sa miPáči sa mi